ZVONIVKA

(Venované 165. výročiu narodia Martina Kukučína)

V máji tohto roku sme si pripomenuli 165. výročie narodenia slovenského spisovateľa Martina Kukučína. Je najautentickejším a najrýdzejším epikom slovenského literárneho realizmu v jeho počiatočnej, formujúcej sa fáze. Jeho prozaické dielo sa orientuje na dve pôvodne okrajové literárne témy: všeobecné črty  etnickej slovacity a na dedinského človeka s jeho životným prostredím a zvykoslovnými tradíciami. Touto tematickou orientáciou, ako aj novým literárnym jazykom a osobitým humorom, rozšíril obzory realistického umeleckého smeru a v rozhodujúcej miere pozitívne inšpiroval literárne povedomie svojej i ďalších generácií slovenských prozaikov.

Podarilo sa mu prekonať prózu romantizmu najmä novou koncepciou ľudovosti, a literárnym jazykom, ktorý vychádzal z pôvodných prameňov. V svojej tvorbe modifikoval charakteristickú figúru, čo viedlo neskôr ku konfrontácii dvoch alebo viacero postáv. Tie boli akýmsi zrkadlom medziľudských vzťahov, ale v širšom meradle išlo aj o zachytenie problémov celého národa.    

Životná púť Mateja Bencúra

Martin Kukučín, občianskym menom Matej Bencúr, sa narodil v Jasenovej na Orave 17. mája 1860 v rodine slobodných sedliakov, tzv. šoltýsov. Do ľudovej školy začal chodiť v rodisku. Po jej ukončení tri roky študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej až do jej zatvorenia.

V roku 1874 pokračoval na slovenskom gymnáziu v Martine, po jeho zatvorení v roku 1875 dokončil štvrtú triedu  na gymnáziu v Banskej Bystrici. V jeseni 1875 pokračoval v štúdiu na maďarskom učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. V júni 1878 ukončil štúdium a prijal učiteľské miesto v rodnej Jasenovej. Počas svojej učiteľskej praxe začal uverejňovať svoje literárne práce. V roku 1883 debutoval v Národných novinách poviedkou Na hradskej ceste a od tých čias pravidelne publikoval svoju tvorbu najmä v Slovenských pohľadoch.

Kukučínove prvé  poviedky vznikli práve počas učiteľského pôsobenia v Jasenovej. Ide o poviedky z remeselníckeho prostredia Čas tratí – čas platí, Máje, Pán majster Obšíval a z dedinského života Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hody, Hajtman, Obecné trampoty. Vyznačujú sa úsilím autora odpútať sa od šablón vtedajšej epickej prózy. Obdobie pôsobenia v Jasenovej sa považuje za roky prípravy na literárnu prácu autora, čiže roky hľadania umelecky najúčinnejšej podoby literatúry o ľude a pre ľud. Kukučín dôsledne oslobodil našu prózu od prvkov úpadkového romantizmu a citovo povrchného sentimentalizmu. V svojom realistickom zobrazovacom geste uplatnil  nielen pravdivosť ako princíp umeleckého opisu skutočnosti ale aj ideu demokratizmu ako prostriedok umeleckej interpretácie. Preto sa ľud v Kukučínovom diele javí ako základ národa i záruka jeho budúcnosti, avšak bez toho, aby sa táto  idea hlásala explicitne.

Roky pražského štúdia

Popri učiteľskom pôsobení externe študoval na gymnáziu v Kežmarku, ôsmy ročník gymnázia absolvoval v Šoproni, kde zmaturoval. V rokoch 1885 – 1893 študoval na Lekárskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe.

 Počas vysokoškolského štúdia pokračoval v literárnej tvorbe, prekladal a aktívne sa zapájal do činností pražských slovenských vysokoškolákov združených v akademickom spolku Detvan. V čase pražského pobytu si riešil aj otázky výstavby svojich próz, ktorú prehlboval a zdokonaľoval. Úspešné bolo jeho úsilie o širší záber a o epicky širšie komponované stvárnenie dedinského človeka. Postrehol slabinu harmonických záverov svojich predchádzajúcich próz. Nedostatok chcel riešiť zmenou tematiky, vystriedaním sviatočného života dediny životom bežného dňa. Ukázalo sa, že nie iba zmena tematiky, ale predovšetkým nové postupy jej zobrazenia sú východiskom riešenia daného problému.

Ladislav Nádaši Jége spomínal na jeho literárne úsilie počas pražského obdobia slovami: „Ej chlapci moji, nebolo štylistu nad Kukučína! V tom je vlastne veľkosť Kukučínova, veľkosť veľkých majstrov. Nie div: prvé svoje práce, sám viem, videl som to v Prahe na štúdiách, do úmoru opravoval, aj po päť po šesť ráz prepisoval.“

Organickou súčasťou literárneho kontextu prvej vlny nášho literárneho realizmu sú jeho vrcholné poviedky z tohto obdobia Rysavá jalovica a Neprebudený.

Kritika alkoholizmu v Rysavej jalovici

V poviedke Rysavá jalovica  ako v prvej sa Kukučín pokúsil cez postavu a jej individuálny príbeh širšie rozviesť myslenie, reč a životný štýl dediny. Ústrednou postavou poviedky je Adam Krt. Na jeho príbehu autor ukázal, ako sa svojím charakterom a konaním vymyká z priemeru svojho prostredia tým, že až chorobne rád má alkohol. Oddať sa tejto vášni nemôže kedykoľvek, lebo má prísnu ženu. Netrpezlivo  čaká na situáciu, keď bude preč z jej dohľadu. Taká situácia naskytla na mrhanovskom jarmoku. Na ňom mal Krt predať svoje výrobky (krpce) a kúpiť kravu, no tiež drobnosti do domácnosti a aj pre ženu Evu.

Rad komických, ba až groteskných epizód medzi Krtovým odchodom na jarmok a návratom z neho tvorí vlastný stavebný materiál poviedky. Jadrom sujetu je komicky ladený konflikt medzi Krtom s jeho záľubou v pití a jeho prísnou ženou Evou. Riešenie konfliktu je rozprávkovo zmierlivé.

„A Krt zaklopal na tmavom obloku a zavolal na spiacich: ,Hej, počujete, máte muža doma?´ Rozospatá Eva, nemôžuc sa chytro prebrať, odvetila: ,Hej!´ ,Veď povedám, že to nie je môj dom. Tu majú muža doma. A ja som čí muž? Odkiaľ? Iba ak by som sa do druhej dediny zatáral. Ah, bože môj, číže som? Ak mám čugaňu, Krt som, a ak palicu, Trnka som. Ale ja som predsa Adam Krt, kapčiar z Adamoviec. Ale nezaškodí, keď sa opýtam ešte raz.´ A Krt ešte raz zaklopal na oblok a zavolal do tmavej izby: ,Ale naozaj vám je doma?´ Z izby ešte raz ozvalo sa: ,Hej!´ Adam začal sa už pratať od obloka, bojac sa, že ho ešte ubijú, keď im sen kazí; keď v pitvornom bľachu zaškripel kľúč. Eva sa už spamätala, že muža nemá doma, i šla mu otvoriť. Keď prišla až k nemu, nachýlil sa k nej, prizerajúc sa jej pilne do tváre, akoby ju nemohol poznať. V tej neistote pýta sa jej: ,Ktože ste?´ ,Ak chceš, sa ma mnoho nevypytuj! Ja viem, kto som: ale ty zas dobral, že ani nevieš, čí si.´ ,Ój, už som ťa po anjelskom hlase poznal, že si to ty: moja staričká,´ ,Len poď dnu, tulák, veď ma ty i po metle poznáš, že som to ja.´“

Súbor epizód, anekdot a počutého rozprávania ako ľudových prvkov využil autor v Rysavej jalovici nielen ako prostriedok výstavby postavy, odhalenia jej obrazu, charakteru, jej vonkajších znakov, no tiež vnútornej psychológie. Postava je v dotyku s jadrom epizódy, anekdoty, či rozprávania. Reaguje naň svojimi rečovými prejavmi, najmä monológmi a vnútornými monológmi, ktoré najúčinnejšie umožňujú odhaliť vnútorný svet a psychologickú hĺbku postavy.

Osud husiara v poviedke Neprebudený

Poviedka Neprebudený je náprotivkom neiluzívnych stránok života a smrti. Jej jedinečnosť spočíva v zachytení tragédie duševne a telesne  hendikepovaného dedinského pastiera Ondráša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vysnívanej lásky k peknej Zuzke Bežanovie.              

Vonkajšia charakteristika  dedinského pastiera husí nemilosrdne konštatuje, že „kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabát a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy – celý človek málo ponáša sa na človeka.“

Má však dobre vyvinutú pamäť a fantáziu, tak si na pažiti predstavuje rozprávkové vízie o zámkoch a princeznách – tu sa mu však zjaví skutočná princezná. Je to pekná Zuzka Bežanovie, ktorá mu priniesla obed, lebo ich dom bol na rade. Ondro si ju veľmi nevšíma, lebo ho vyrušila v snení, na to však ona nie je zvyknutá, preto s ním začne koketovať. Zaklame mu, že sa rozišla s Janom Dúbravovie a naznačuje, že by sa mohol o ňu viac zaujímať. V Ondrovi sa prebudia driemajúce city. Situáciou, ktorá vznikla, je uchvátený: „Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej – bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci.Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený.“

Dôverčivý ako dieťa zobral vážne jej hru a začal žiť v predstave nastávajúceho sobáša. Stáva sa obeťou vysnívanej svadby. Sporí na nové šaty, robí drobné úsluhy Bežanovcom, vymýšľa si úskoky, ako sa dostať k Zuzke. Až vtedy, keď kvôli vyjasneniu udalostí musí sa urýchliť Zuzkina svadba s Janom Dúbravovie, vznikne zdroj nových zápletiek a dohadov v rodine i v dedine.

Za takýchto okolností sa tragické vyústenie stáva nevyhnutnosťou. Záverečný požiar, náhodne vzbĺknutý od cigarety opitého svadobného zváča, nám Kukučín ponúka ako metaforu požiaru z lásky, ale i trestu vyššej moci.

Či už Ondráš v deji priamo vystupuje alebo nie, za dejom ho vždy nevyhnutne cítime. Táto vnútorná sila charakteru dáva príbehu dosť dramatickosti a napätia, vynucuje si spád udalostí.

Poviedka Neprebudený je ojedinelá nielen svojou vlniacou sa kompozíciou  v dejovej línii, čím Kukučín dosiahol nečakaný dramatický efekt, ale aj kruté posolstvo, ktoré ju vyčleňuje spomedzi „harmonizátorského“ Kukučínovho diela.

Neprebudený je jednou z mála Kukučínových prác, v ktorých sa konflikt končí tragédiou, hoci tlmenou poznaním, že pre Ondráša je smrť vykúpením. V prenikavom psychologickom obraze hlavnej postavy vidieť hĺbku autorovho ľudského i spoločenského súcitu, no bez jeho vonkajšieho vyzdvihovania.

Tvorivý nepokoj počas pražského pobytu

Martina Kukučína v rokoch pražského pobytu znepokojoval aj problém odcudzenia sa domovu a hodnotám s ním spojeným. Odcudzenie pretvorené na motív ako tematickú zložku literatúry vyvolalo určité zmeny v štylistike, v sústave výstavbových prostriedkov, ale tiež v myšlienkovom procese  literárnej tvorby autora.

Problém, ktorý tak vznikol  sa dotýkal roviny idey, významu i formy jeho prózy. Oproti sebe sa zrazu ocitli postoj dedinského človeka a kritický postoj intelektuála. Autor je v rozpakoch, či do svojich próz pojať alebo nepojať kritické prvky, no hoci bol viac naklonený rozhodnutiu uchrániť svoju prózu pred novými prvkami, prvkami kriticizmu. Prvky kriticizmu predsa len prenikli do Kukučínových próz a to cez motívy odcudzenia sa rodnému prostrediu a spretrhania väziva s ním. Tieto motívy vo viacerých prózach napísaných počas pražského pobytu stali sa ich ústrednými.

Študentský život a vlastné spomienky na gymnaziálne štúdia boli živou témou spisovateľovej prózy.

Ľúbostný trojuholník v novele Mladé letá

Zo spomienok na študentské roky v Revúcej vyťažil  nielen úsmevnú prózu Úvod k vakáciám v roku 1888, ale i zrelý plod tohto obdobia, rozsiahlu novelu Mladé letá z roku 1889.

  Martin Kukučín ju skomponoval z množstva väčších či menších epizód a situačných zápletiek. Celok, ktorý takto vznikol, podmienila a ovplyvnila najmä hlboká a dokonalá kresba charakterov postáv. Jej sujet a kompozícia sú osnované na citovom konflikte študentov Miška Jahodu, Ferka Putorisa a dievčaťa Eleny Zvarinovej, rechtorskej dcéry. Sujet novely svojím jadrom odráža prudký citový konflikt. Prozaik tu dokázal sústrediť toľko záberov zo študentského života i zo života dedinských farárov a rechtorov, že Mladé letá  sú aj pomerne širokým obrazom života slovenských vzdelanostných vrstiev.

Celá novela časovo zaberá len jeden školský polrok, a to expozícia a rozuzlenie sú len rámcovaním. Dej zaberá len čosi vyše týždňa veľkonočných prázdnin a dni príprav na túto udalosť. Dramatično i poéziu tohto príbehu mladej lásky musí autor ťažiť z bežných, každodenných situácií, či už v škole, na študentskom byte alebo na návšteve u Eleniných rodičov. Napätie, spád a dynamiku spisovateľ podobne ako v Neprebudenom dosahuje síce aj dejovými, situačnými prostriedkami, ale najúčinnejšie najmä prostriedkami štylisticko-kompozičnými.

Vlastný dejový konflikt novely sa viaže na „ľúbostný trojuholník“ – Miška Jahodu, Ferka Putorisa, Elenu Zvarinovú a nemá nijaké mimoriadne udalosti, situácie či zvraty. Martin Kukučín svoju pozornosť prenáša na oboch študentov, výraznejšie na Ferka. Elenu vykresľuje potiaľ, kým si to vyžaduje posúvanie vzťahov medzi Miškom a Ferkom a postupné odkrývanie ich charakterov.

Úlohou Miška je tvoriť protiklad, kontrast. Je drsnejší, v citoch dosť povrchný, nestály a egocentrický. V niektorých situáciách sa prejaví jeho potlačovaná arogancia, prchkosť i netrpezlivosť. Túto jeho stránku zobrazuje autor aj vo vzťahu k  Eleninmu bratovi, Petríkovi, ktorého doučuje: „Trochu sa vzchopil žiak, trochu popustil inštruktor, a našla sa ,aurea mediocritas´, zlatá stredná cesta. Ale, bohužiaľ, merinda sa minula, inštruktor bol nástojčivejší, žiak popustil – harmónia v čerty! Tu sa nad Petríkovou červenou hlavou stiahli chmáry, mali už hromy biť, ale zadržala ich neočakávaná ruka – Ferko. ,Nebi ho, Miško, on sa naučí,´ orodoval zaň.“

Ferko je jemný, citovo hlboko založený, pre to, čo robí, zapálený.  V charaktere u neho prevláda citová stránka nad racionálnou, kým v  charaktere Miška racionálna nad citovou. V citoch je až priveľmi zraniteľný – je to povaha „ideálna“.

K Elene prechováva úprimný cit plný vrúcnej lásky. Keď mu Elena jeho city neopätuje, je z toho sklamaný a rozčarovaný. No zároveň nešťastnou láskou sa stáva dospelejšou, silnejšou a zrelšou osobnosťou: „Ferko cítil, že mu hlava horí, slzy mu zaihrali v očiach. Teda i to bol klamlivý sen! ,Slečna, vy sa hneváte – viete, že by ma to trápilo. Odpusťte – to bol sen. Prirástol tuho k duši a – uletel v ríšu nemožností. A v duši je otupno – prázdnota ako v dome, z ktorého najmilšiu osobu do cmitera vyniesli.´  Na čiernych riasach zavisela veľká slza, ktorá odkvapla na dlážku a uschla.“  Ferko Putoris je jediná postava, ktorá  sa vyvíja.

Problémy citových vzťahov v Mladých letách nie sú vytrhnuté z dobového kontextu, ale naopak, sú súčasťou širšieho prúdu života. Zreťazovanie motívov z oboch sujetových pásem (Miško – Ferko – Petrík a Miško – Ferko – Elena) nie je len vonkajšie, ale vždy smerujú aj k vnútru postáv. Dokazuje to aj skutočnosť, že na niekoľkých miestach sa objavuje aj vnútorný monológ. Impulz zvonka, navonok nedôležitá situácia, stáva sa súčasťou vnútorného konfliktu, sebaspytovania a vyznania. V kompozícii Mladých liet využíva autor pomerne často i retrospektívu, ktorá mu bez narušenia organickej jednoty času i miesta rozprávania umožňuje rozšíriť časový a priestorový rámec novely najmä v expozícii.

Psychologickou kresbou postáv, dynamickosťou sujetu i poetickosťou podania patria Mladé letá k vrcholným dielam Kukučínovej krátkej prózy.

Vrchol poviedkovej tvorby

Roky 1890 – 1894  predstavujú vrcholné obdobie Kukučínovej poviedkovej tvorby. Prehlbuje sa v nej umelecká koncepcia a zdokonaľuje sa aj kompozícia. Toto obdobie reprezentujú najmä prózy Keď báčik z Chohoľova umrie, Na podkonickom bále, Zakáša – darmo je!, Mišo, Dies irae, Do školy, Zo stupňa na stupeň, Zápisky zo smutného domu.

Na rozdiel od Vajanského a Šoltésovej bol Martin Kukučín presvedčenýo duchovnom a hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národného života.

V poviedke Keď báčik z Chohoľova umrie predstavuje jedného takéhoto príslušníka zemianstva – Aduša Domanického z Domaníc. Pán Aduš nemá už žiadny majetok a svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného báčika z Chochoľova. Oproti Adušovi stojí postava priekupníka Ondreja Trávu, ktorý bezohľadne zhŕňa majetok. Obidvaja sú veľkí špekulanti svojho druhu. Domanický svoje spustošené gazdovstvo chce zachrániť dedením po bohatom ujčekovi, dekanovi v Chochoľove. Tráva zanechal gazdovanie a dal sa na kupectvo. Špekuluje tak, že sa usiluje lacnejšie kúpiť od jedných a druhým to isté predať drahšie a bohatnúť.

Myslenie Ondreja Trávu, ktoré sa odráža v jeho vnútornom jazykovom prejave, realizovanou nevlastnou priamou rečou, vyjadruje presne a umelecky výstižne proces rastu novej, spoločensky dravej vrstvy vo vtedajších podmienkach. Prozaik tento jav vyjadril individualizovane, na postave a jej charaktere. Využil pritom aj štylistické možnosti, a to tak,  že význam strihania  sa vzťahuje na ovce aj ľudí, pri ktorých znamená ich okrádanie.

Podobnými kompozičnými a štylistickými prostriedkami sa v poviedke odhaľuje aj charakter Aduša Domanického. Je to charakter človeka-táraja, ktorý veci a javy  súvisiace s jeho osobou zveličuje ad absurdum, neuvereniu.  Jeho sučka Diana držala trojcentového diviaka za ucho, kým ho on, Domanický nezastrelil. Jeho bývanie je kaštieľ, no v skutočnosti sa naň ani nepodobá. O svojom majetku Trávovi hovorí ako o rozprávkovom, hoci je načisto spustošený. Aj tu platí nomen omen: z Domaníc znamená doma nič.

 Voči obidvom postavám  Trávovi aj Domanickému, má autor poviedky výhrady. Obidvoch ironizuje. V súlade s ideou – pre Kukučínovu tvorbu takou príznačnou – spájať to, čo je rozdelené sa uzatvára ústretovo – zmierením Trávu a Domanického, ktorý po ujčekovej smrti vráti nečestne prijatý preddavok na jačmeň.

 Historickým pozadím pre tematickú i dejovú líniu poviedky Dies Irae (dni hnevu) je cholerová epidémia z roku 1874. Ide o viaceré individuálne príbehy postáv premietnuté na širšie spoločenské pozadie, na pozadie súčasného každodenného života dediny.

Na postave starého podrichtára Sýkoru, bohatého sedliaka, autor modeluje typ dedinského úžerníka, ktorému v živote záleží iba na peniazoch, zhŕňa ich, lipne na nich, no použiť  ich nevie. Najprv svoje peniaze ukryl a žil v ustavičnom strachu o ne. Potom ich požičal miestnemu krčmárovi Mojžišovi, aby ich úžerníctvom rozmnožil, no nakoniec o ne prišiel. Peniazmi si Sýkora pokazil život. Pre nich sa odcudzil od synov aj ďalších ľudí.

Vzťah  postáv k peniazom v novele, je v skutočnosti aj výrazom kapitalizujúcich sa vzťahov na dedine so všetkými neblahými následkami. V súlade s autorovou príznačnou láskavosťou k človeku a s vierou v neho, aj taký vydriduch ako hlavná postava Sýkora, po strate peňazí vstúpi do seba, pospytuje svedomie, vráti sa medzi ľudí a nadviaže s nimi stratený  kontakt. Takýto záver nesporne oslabil Kukučínov realizmus.

Takmer pre celú poviedkovú tvorbu Martina Kukučína je charakteristický humor, satira a irónia, pričom v jeho príbehoch nechýba lyrický podtext.

Podľa Ivana Plintoviča sa autor v svojich poviedkach díva na svet a život zo stanoviska dedinského človeka, splýva s dedinským, ľudovým myslením, s dedinsko-ľudovým videním a hodnotením životných javovo a spoločenských dejov.

Jozef Škultéty o jeho prozaickom zobrazení dediny a jeho  života povedal: „Slovenská dedina v ňom dostala svojho maliara. Z Kukučínových kresieb, čŕt, povestí čitateľ poznal ju od začiatku do konca, od fary a školy až po pastiereň. Lebo vzácnou stránkou jeho umenia je, že on nepotrebuje vyhľadávať originálne, typické osoby (hoci ich ani neobíde): spod jeho pera i najchatrnejší alebo i opovrhnutý človek vyjde hodným našej pozornosti. Pre Kukučína niet človeka, žeby on z jeho duše nevyniesol niečo pozoruhodné, ľudsky vzácne.“

Lekárske pôsobenie verzus literárne umenie v Dalmácii

V roku 1893 ukončil lekárske štúdium v Prahe. Po skončení štúdia sa neúspešne pokúšal o prax vo vlasti, napokon prijal ponuku chorvátskej veľkoobchodníckej rodiny Didolićovcov a stal sa obecným lekárom v mestečku Selca na ostrove Brač. Pôsobil tu od šiesteho januára 1894. Tu pokračoval v tvorbe, hoci menej intenzívne, lebo práca lekára si vyžadovala veľa času. V novom prostredí našiel spoločenské pomery čiastočne patriarchálno-idylické. No čím hlbšie doň prenikal, tým väčšmi sa aj próza tohto prostredia autorovými vnútornými problémami.

Tvorbu z obdobia rokov 1896 – 1907 tvoria výlučne žánrové obrázky z Braču: Prvá zvada, Svadba, Parník, Štedrý deň a Baldo et comp. Nechýba v nich humor a oproti dedinským poviedkam zo slovenského prostredia  pribudli v nich opisy prímorskej prírody. Dalmatínske motívy sa spájajú aj s nostalgiou za domovom a pocity osamelosti, ktoré sú výrazne badateľné v poviedke Mišo II z roku 1901.

Nesporne najvýznamnejším Kukučínovým dielom napísaným počas bračského pobytu je román Dom v stráni. Vznikol v rokoch 1902 – 1904. Koncom roku 1902 poslal spisovateľ prvú časť rukopisu románu Jozefovi Škultétymu na uverejnenie v Slovenských pohľadoch. Ostatné časti rukopisu posielal neskôr, postupne ako ich písal a Škultéty ich aj takto uverejňoval v priebehu rokov 1903 – 1904.

V románe zobrazil príbeh lásky sedliackeho dievčaťa a bohatého statkárskeho syna, medzi ktorými sa prejaví spoločenská priepasť. Autor zachytáva rozpad patriarchálneho spôsobu života sedliackej rodiny. Smrťou Mateho umiera posledný sedliak, ktorý bol vo svojom dome naozajstným gazdom.

Objektívne možno v románe Dom v stráni  určiť dve základné sujetové línie, ktoré vyjadrujú dva základné fakty ľudskej existencie – lásku a smrť. Sujetová línia lásky v časovom rámci štyroch ročných období zaznamenáva zoznámenie sa, lásku, vidinu svadby, ale aj rozchod dvojice mladých ľudí.

Týmto románom sa zavŕšilo v Kukučínovom literárnom vývine ďalšie obdobie. Tri roky po uverejnení románu sa skončil jeho pobyt na Brači.

Život a tvorba v Južnej Amerike

Dňa druhého júna 1907 spolu s ďalšími vysťahovalcami odišiel do Argentíny. Po krátkom čase odchádza do čílskeho mesta Santiago, kde pôsobil ako lekár v nemocnici. V roku 1908 sa presťahoval do iného mesta v Čile Punta Arenas, kde bol lekárom medzi vysťahovalcami z Chorvátska, Srbska a Slovinska až do roku 1922.

Pätnásťročný Kukučínov pobyt v Južnej Amerike je vyplnený nielen obetavou prácou lekára a organizátora, ale aj prácou spisovateľskou. Prvou prácou z nového prostredia bol trojzväzkový cestopis Prechádzka po Patagónii. Východiskovými faktmi sa  pre túto prácu sa stali poznatky a zážitky z cestovania za Punta Arenas na vzdialenú ovčiarsku farmu v patagónskej pampe. Ďalším autorovým cestopisom boli Črty z ciest Dojmy z Francúzska, ktoré vyšli v roku 1923. V porovnaní s Prechádzkou po Patagónii je tento cestopis útvarom, v ktorom zosilnela miera beletrizácie. Podľa literárneho historika Júliusa Nogeho beletrizácia v tomto prípade vyznieva  „ako zakrývanie povrchnosti, v najlepšom prípade ako náhradné riešenie za skutočný prienik a poznanie alebo aspoň poznávanie podstatného javu“.

Tematicky s Kukučínovým pobytom v Južnej Amerike súvisí päťzväzková románová skladba Mať volá . On sám dielo nazval „ohlasmi z obce roztratených“, čím naznačil aj povahu vonkajšieho dejového plánu. Je ním život chorvátskych vysťahovalcov v čílskom meste Punta Arenas. V románe sa zamýšľa nad príčinami vysťahovalectva, nad zmyslom peňazí, pričom obrat k lepším časom spája s mravnou obrodou ľudských vzťahov, vychádzajúc z myšlienok Tolstého. Dielo má kľúčový význam pre pochopenie spisovateľovej životnej filozofie a jeho názorov, ktoré vyslovuje prostredníctvom jednej z postáv vysťahovalca Simeona Katoviča.

Vytúžený návrat domov

Po návrate na Slovensko v roku 1922 autor zbieral  a študoval materiál k historickým románom z obdobia poslednej fázy slovenského národného obrodenia. O takýchto dielach uvažoval už počas pražského štúdia. Ich realizácia je napokon veľkolepým vyvrcholením jeho životného diela.

V dvojzväzkovom románe Lukáš Blahosej Krasoň sa vracia do rokov uzákonenia spisovnej slovenčiny, keď sa obidva práve sa formujúce národy, český a slovenský, ocitli pred riešením vzájomných vzťahov. Martin Kukučín tu spracúva ľúbostnú drámu mladého štúrovského básnika Lukáša Blahoseja Krasoňa (Samuel Bohdan Hroboňa) a Vlastimily Hájskej (Bohuslavy Rajskej, neskoršej manželky F. L. Čelakovského).

Z tohto istého obdobia si spisovateľ vybral námet  aj pre svoj štvorzväzkový román Bohumil Valizlosť Zábor. Predstavil štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského národa. Hlavný predstaviteľ  štúrovcov v tomto románe, na rozdiel od rojčivého Krasoňa je v prvom rade človekom praktickej činnosti v prospech ľudových vrstiev. Kompozíciu obidvoch  románov charakterizuje prevaha širokých rozprávaní, úvah a opisov nad dejovou zložkou.

Na román Bohumil Valizlosť Zábor v mnohom nadväzujú historické novely Košútky a Klbká, zobrazujúce boj slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1848 – 1849, a próza Rozmajrínový mládnik z čias Bachovho absolutizmu.

Neúnavný dramatik  a kritický publicista

Martin Kukučín svojským dielom zasiahol aj do vývinu slovenskej realistickej dramatickej tvorby. Už v čase svojich pražských štúdií v roku 1889 napísal štvordejstvovú divadelnú hru Komasácia o sceľovaní pozemkov a ochrany dediny pred živlami zvonku.  V poprevratovom období vytvoril hru Bacúchovie dvor, v ktorej sa sústredil na problém vysťahovalectva. Tretia jeho hra Obeta ja divadelným prepisom témy, ktorú spracoval v románe Lukáš Blahosej Krasoň .

Kukučínove hry organicky zapadajú do jeho celkovej ideovej koncepcie, ale umelecky sú menej prepracované ako jeho próza a divadelne sú málo výrazné.

Najmä v predprevratovom období sa Kukučín prejavil aj ako publicista, príležitostný glosátor, kritik a fejtonista. Svoje názory na umenie vyjadril v článku o hre Gabriely Preissovej Gazdiná roba, Zimná sezóna v Prahe uverejnené v Národných novinách v roku 1884. Kriticky sa vyjadril vo svojej  recenzii na adresu Šoltésovej románu Proti prúdu.  Článok s názvom Niekoľko myšlienok o románe Eleny Maróthy-Šoltésovej „Proti prúdu“ vyšiel v roku 1894 v Slovenských pohľadoch.

Jeseň života v cudzej zemi

Dlhoročná odlúčenosť od vlasti a neschopnosť identifikovať jej súčasné spoločensko-politické problémy, spôsobili, že v roku 1923 – 1925 striedavo žije v chorvátskych kúpeľných mestách a v Martine. V novembri 1925 sa vracia do Chile, aby usporiadal svoje majetkové záležitosti.

Po návrate,  na jar 1926 sa usádza v chorvátskom kúpeľnom mestečku Lipik. Tu v apríli 1928 ochorel na zápal pľúc, na ktorý 25. mája v nemocnici v neďalekom Pakraci umrel.  „Asi mi je súdené i zomrieť v cudzej zemi,“ trpko poznamenal raz Martin Kukučín. Jeho tušenie sa vyplnilo.  Dočasne bol pochovaný v rodinnej hrobke Didolićovcov na záhrebskom cintoríne Mirogoj. A predsa nad jeho hrobom bola navŕšená slovenská zem. Ešte v tom istom roku boli jeho telesné pozostatky prevezené na Národný cintorín v Martine.

Martin Kukučín svojím rozsiahlym celoživotným dielom položil také základy realistickej prózy, na ktorých sa mohla rozrastať do šírky, ale aj prenikať do hĺbky ľudskej a spoločenskej problematiky. Podľa Júliusa Nogeho je „Kukučín idylik, láskavý humorista a harmonizátor ostal v pozadí. Vysoko nad neho vystupuje autor hľadajúci a skúmajúci  život i svoje miesto v ňom, autor, ktorý nielen pozoruje, ale vytvára si i názor na život, koncepciu života a usporiadanie spoločnosti“.

Podstatná časť jeho umeleckého diela si zachovala živú čitateľskú hodnotu a neprestáva byť aktívnou zložkou našej kultúry a literatúry ani dnes.