ZVONIVKA

Zuzana Kuglerová:

Staroslovanské mýty a legendy

Vydalo: DAXE Bratislava 2023

Ilustrácie: Martin Kellenberger

Počet strán: 80

Významná slovenská spisovateľka, Zuzana Kuglerová, vydala v roku 2023 vo vydavateľstve DAXE knižku s názvom Staroslovanské mýty a legendy. Malé bratislavské vydavateľstvo sa tak mohlo pochváliť jubilejnou stopäťdesiatou publikáciou, čo predstavuje úctyhodný výkon.

Autorka je slovenskému i zahraničnému čitateľovi naozaj veľmi dobre známa, veď debutovala v roku 1979 básnickou zbierkou Madona v hmlách. Odvtedy sa venovala tvorbe historického románu, rozprávkam, povestiam i legendám. V poslednom období publikovala knihu poézie Zakázaná záhrada v roku 2018 a Vianočné rozprávky taktiež v roku 2018. Rozprávky pre moje kvety sa na knižných pultoch objavili  v roku 2021. O rok neskôr uzrela svetlo sveta Veľká kniha keltských povestí. Medzitým sa čitatelia Zuzany Kuglerovej mohli tešiť z historických románov. V roku 2020 to bol titul Rimanka a kvádsky kráľ v roku 2021 Riman a kvádska princezná. Určite však musím podotknúť, že všetky jej diela mali u čitateľskej verejnosti veľký úspech a rýchlo sa vypredali.

Tému slovanských mýtov však poetka a prozaička určite nespracovala po prvýkrát, pretože napríklad v roku 2019 vyšla vo vydavateľstve Georg tretia časť Veľkej knihy Staroslovanských povestí o bohoch, polobohoch a ľuďoch.

V publikácii Staroslovanské mýty a legendy Zuzana Kuglerová na osemdesiatich stranách v pätnástich príbehoch poeticky a rozprávkovým štýlom dokazuje, že nielen Egypťania či Gréci majú svoju mytológiu. Za každou legendou sa nachádza faktografické vysvetlenie pojmov pod názvom Vedeli ste, že..? Je zrejmé, že vďaka tomu bude mať čitateľ z čítania nielen umelecký zážitok, ale i poznanie. Veľmi príjemne pôsobí aj veľké a dobre čitateľné písmo, ktoré je vhodné pre deti i dospelých.

Fakt, že putujeme až na úplný začiatok staroslovanského bájoslovia, potvrdzuje prvý mýtus s nadpisom Praotec bohov Rode, v ktorom sa zoznamujeme s prapredkom bohov. Práve Rode stvoril prvú krásnu bohyňu Ladu zo svojho zlatého vlasu, túžiacu po paláci: „>>Vstávaj, ty leňoch!<< vraví mu Prekrásnica. >>Azda si nemyslíš, že sa tu budem s tebou tlačiť v zlatom vajci! Chcem palác.<< / >>Kde si sa tu vzala? << čudoval sa Rode. >>Urobil si ma zo svojho zlatého vlasu, čo si zabudol? << vraví mu Prekrásnica. / >>Aha, teda tak je to! << mudruje Rode. >>Ej, vlások, vlások, tak ty si matka lások. Treba ti dať meno.<< / >>Keď treba, tak treba.<< Súhlasí zlatovlasé stvorenie.//>>Budeš sa volať Lada.<< Rozhodol Rode. / >>Pre mňa za mňa, môže byť! << pokrčila Lada ramenami. >>A teraz ten palác. <<“

Ako si môžeme všimnúť v ukážke z prvej kapitoly, spisovateľka využíva skutočne poetický jazyk. Vďaka tomu máme pocit, že sa s mytológiou zoznamujeme nenásilne, ba celé rozprávanie pôsobí až mysticky rozprávkovo. Zuzana Kuglerová neostáva len na povrchu bájoslovia, dostáva sa do hĺbky a hneď za prvým príbehom sa dozvedáme, kto je bard, čo predstavuje Alantýr i Jasuň.

Druhá kapitola nesie názov Čierna kačka a vták Ohnivák, v ktorej sme svedkami zrodu všetkými farbami hýriaceho vtáka Ohniváka a čierneho démona Kaščeja. Vták Ohnivák sa z mýtov dostal aj do mnohých rozprávok, preto je nám dobre známy. Autorka v jednotlivých kapitolách využíva prvky pútavého a hutného rozprávačstva, čo spôsobí, že si púť do staroslovanskej mytológie začne užívať každý náruživý a zvedavý čitateľ.

V treťom príbehu s titulom Stvorenie Zeme a hviezd sa oboznamujeme s tým, ako vznikla naša Zem i samotné hviezdy. V tejto kapitole sa dočítame, ako zvádzajú boj čierna kačka Kaščej a pestrofarebný vták Ohnivák. Súboj svetla a tmy, resp. bitka dvoch protikladných vtákov symbolizuje odveký boj dobra so zlom. Vo všeobecnosti sa deti v škole učia o stvorení sveta v ponímaní Egypťanov, Grékov i Rimanov, no je nesporné, že Slováci by mali vedieť, čomu kedysi verili starí Slovania.

Vo štvrtom mýte s nadpisom Belobog a Černobog sa stretávame už aj s pomerne známymi menami zo staroslovanského bájoslovia, ako sú Svarog, Perún a Veles. Ale reč príde aj na bohov Dija, Nija a Podagu. Aj tu dochádza k zápasu svetlého a temného sveta, teda je to symbolika dávneho boja dobra so zlom. Dozvieme sa aj to, akou zvláštnosťou disponujú samotné protichodné dvojčatá Belobog a Černobog. V závere príbehu svoju vládu odovzdá staroslovanský praotec bohov Rode svojmu nástupcovi. Kto sa ujal vlády staroslovanského sveta bohov, sa dočítate práve v tejto kapitole. Prezradím však, že práve táto postava sa objavuje ako vládca v slovenskej rozprávke Vianočné želanie z roku 2018.

Prvú päticu bájí uzatvára kapitola s názvom Únos Koljadu. Keďže v paláci Jasuň okrem krásnej bohyne Lady žili len samí muži, Rode sa rozhodol stvoriť aj ďalšie bohyne. Následne spoznávame tri čiernovlasé bohyne: Morenu, Amalfu a Atyňu a tri zlatovlásky: Divu, Zemunu a Vesnu. Z lásky Perúna a Vesny sa zrodí Koljada, kto a prečo ho unesie, sa dozvedáme práve v tomto mýte. Týmto počinom sa dej komplikuje, zdramatizuje a zauzľuje, čo môže byť živšie a príťažlivejšie pre čitateľa.

V šiestej kapitole s titulom Bojan, božský harfeník, vdýchol život neživej soche práve Svarog: „Na zlatej nákove stála socha s krídlami, vymodelovaná z iskier, čo lietali spod zázračného kladiva. V rukách mala harfu. Zdalo sa, že už-už udrie prstom o struny. Stále jej však chýbalo to najdôležitejšie: dych života. Zrazu Svarog priložil ústa k uchu sochy a šepol doň:// >>Som slovo, čo ťa oživí. << / Socha sa pohla. Stal sa z nej pôvabný okrídlený mladý harfeník.“

Božská replika, vyrieknutá mocným božstvom, vyznieva zázračne a magicky. Bojan je akýsi slovanský ekvivalent gréckeho Orfea. Takisto ako lýra Orfea aj Bojanova harfa má nadprirodzené účinky.

V siedmej časti s nadpisom Boh noci Dij a Zornica praotec bohov Rode hľadal vyhňu božského kováča Svaroga. Využil na to pomoc Dija, čierneho jazdca na čiernom koni. Práve Dij sa zaľúbil do najspanilejšej smrteľníčky – Zornice. Či sa mohol Dij oženiť so Zornicou sa dozvieme presne v tomto mýte. Nikdy to však nie je jednoduché a báje bývajú zamotané. V tomto príbehu sa spomína aj čarovné Svarogovo kladivo, ktoré by mohlo byť obdobou severského Thorovho kladiva.

V ôsmej kapitole s názvom Koleso osudu sa objavujú dva čarovné predmety. Prvý je kamienok poznania – Alantýr a druhé je práve spomenuté Rodeho koleso osudu. V tomto mýte sa zavŕši osud Zornice a Dija, ktorý má čosi spoločné aj s astronomickými predpoveďami. Stretnutie Dija so Zornicou však symbolizuje, že každá temnota sa raz skončí. Je dôkazom toho, že láska dokáže premôcť každé zlo.

V deviatom mýte s titulom Prowe, strážca kolesa sa oboznamujeme s novým obyvateľom Jasune. Nie je ním nik iný ako Prowe, ktorého mocný Rode stvoril zo svojho malíčka. Stane sa z neho nielen strážca kolesa, ale i ďalšie božstvo dôležitej súčasti nášho života. Sami zistíme, že nie je dobré, ak Prowe často spí. A prečo, to si musíme prečítať práve v tomto príbehu.

V druhej pätici bájí s nadpisom Dcéra Zeme, Jaguňa, sa dozvieme, že baba Jaga, z chalúpky na stračej nôžke, bola za dávnych čias krásna dievčina: „V jeden deň tam prišiel spolu s ňou aj jej brat Veles. Jaguňa práve oslavovala šestnáste narodeniny. Sedela na prahu dverí, spievala a po očku pozorovala mladého boha, ktorému spod štice vykúkali dva rožky. Keď ju Veles zbadal, zamiloval sa až po tie rohy v kučerách. Zmyslel si, že ju dovedie do slnečného paláca a ožení sa s ňou. / >>Nerob to,<< varovala ho Vesna. / No on inak nedal.“

Ako sa príbeh Jagune a Velesa vyvinul, to možno tak trocha tušíme, ale v každom prípade sa ho oplatí prečítať, pretože aj tentokrát tu zaúradujú temné sily. Zaujímavosťou je, že naši prapredkovia si Velesa predstavovali ako boha s rohmi. Práve jeho rohy symbolizujú bohatú úrodu a bujný dobytok, čo autorka zakomponovala do svojej tvorby.

Jedenástu kapitolu tvorí príbeh s názvom Koljadova hračka, v ktorej sa dozvedáme, že vďaka okrúhlemu predmetu sa na zemi delí čas na sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace a roky. Za zmienku stojí, že Slovania nemali sedemdňový týždeň, ale deväťdňový. Takisto mesiacov nepoznali dvanásť, ale deväť. Všetky názvy dní i mesiacov sú napísané za spomenutou časťou v sekcii Vedeli ste, že…? Dokonca Zuzana Kuglerová využila pri názvoch mesiacov aj hlaholiku, teda exaktný a kognitívny aspekt diela je zrejmý.

V dvanástom mýte s titulom Veles a Živa sa Rode rozhodol, že Velesa ožení. Do deja vstupuje Jagunina sestra – Živa. Práve Živa bola prvá ľudská bytosť, ktorej bohovia darovali nesmrteľnosť a prijali ju medzi seba. Slovania ju uctievali ako bohyňu, ktorá chráni rodičky v čase pôrodu.

Živa sa síce stane ženou Velesa, ale jej osud sa zamotá v trinástej kapitole s nadpisom Únos Živy. Na scénu prichádza Podaga, najmladší z temných bohov, ktorý bol pánom nočných búrok a morských víchric: „>>Veles si Živu nezaslúži. Veď celé roky hľadal Jaguňu, tak nech ju hľadá ďalej. Ja som sa do Živy zamiloval tak, že mi až srdce z toho búši. A viete, bratia, čo sa deje, keď mám rozbúchané srdce! Vlny v mori sa dvíhajú až k nebesiam. Pomôžte mi Živu uniesť.<<“ Ako sa únos Živy skončí, sa dočítame práve v tomto príbehu.

V štrnástom mýte s názvom Svarogov syn Dašbog spoznávame potomka Lady a Svaroga. Vo faktografickej časti sa dozvedáme, že existujú božanice. To sú bohyne, ktoré porodili vlastné deti. Prvá z nich bola Vesna, ktorá priviedla na svet Koljadu a druhá bola Lada, tá porodila Dašboga. Tretia bola Pripluť, bohyňa pamäti, ktorá dala život dvojičkám: Sreču a Nesreču.

V záverečnom pätnástom príbehu s titulom Vyslobodenie Dašboga sa oboznamujeme so životom boha Dašboga. Tentoraz sa stretávame aj s dcérou Zornice a Dija – s Lunou: „Preto Dij dovolil Lune raz za rok vyjsť na zemský povrch k prameňu, kde pred časom spoznal Zornicu a zvítať sa s matkou. / Tam ju raz zbadal boh slnečného svetla Dašbog. Stalo sa to po rokoch, keď už z neho bol krásny zlatovlasý mládenec a z Luny nádherná striebrovlasá panna. Tak sa mu zapáčila, že si ju hneď chcel zobať za ženu. Luna sa zapýrila a pokrútila hlavou: / >>Musíš si ma vypýtať od môjho otca Dija.<<“ Ako sa zachová Dij a či zvíťazí láska alebo temné sily, to sa dozvieme v poslednej príhode Staroslovanských mýtov a legiend z pera Zuzany Kuglerovej.

Jednotlivé mýty sú nádherne stvárnené v takmer komiksových ilustráciách významného maliara, Martina Kellenbergera. Presne tie ilustrácie dokonale harmonizujú s textom skúsenej prozaičky a navyše im dodajú skvelý nový rozmer.

Knižka Staroslovanské mýty a legendy určite osloví aj mladších, no i starších sčítaných čitateľov. Túto publikáciu odporúčam každému, kto chce spoznať bájoslovie svojich prapredkov a vyžíva sa v nádhernej vizualizácii. Veď ako je všeobecne známe: Národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený prežiť ju zas a znova. To isté platí aj o našej mytológii, pretože každý vzdelaný človek by totiž mal byť oboznámený so svojimi koreňmi. Z tejto prózy Zuzany Kuglerovej bude kultivovaný i bežný človek pociťovať katarziu aj cenné poznanie.