(Venované 150. výročiu narodenia Janka Jesenského)
„Krajšie je byť charakterný
a pritom mať úbohé písmo,
ako mať úbohú dušu s krásnym písmom.“
(Janko Jesenský)
V decembri minulého roka sme si pripomenuli 150. výročie narodenia slovenskej literárnej legendy – Janka Jesenského. Svojou mnohostrannou tvorivou aktivitou patrí k významným osobnostiam slovenskej literatúry 20. storočia. Bol básnikom, prekladateľom a spisovateľom.
Literárni vedci ho považujú za pokračovateľa staršej realistickej generácie, hlavne tvorby Pavla Országha Hviezdoslava a Svetozára Hurbana Vajanského. Práve Vajanský ho inšpiroval kultom modernej strofy a Hviezdoslav technikou výstavby umeleckého obrazu. Janko Jesenský v literárnej tvorbe išiel svojou vlastnou cestou.
Vypracoval si vlastnú metódu, osobitný štýl, metaforický systém i verš, pričom jeho tvorba predstavuje neopakovateľné, jedinečné hodnoty vo vývine slovenskej literatúry. Ustavične sa obohacoval životnými i umeleckými skúsenosťami aktuálnymi vo vývine spoločnosti aj modernej literatúry. Podľa Alexandra Matušku z romantizmu má sklon k sneniu, k patetike, k „ideálu“, z realizmu ostrý zrak pre skutočnosti.
Jeho rozsiahle básnické a prozaické dielo predstavuje jeden z najuniverzálnejších a zároveň najkritickejších obrazov života novodobej slovenskej buržoázie. Bytostným založením bol humorista, smiech a v krajnej polohe výsmech boli jeho najostrejšou zbraňou pri obrane človeka a ľudskosti.
Zrod velikána slovenskej literatúry
Janko Jesenský sa narodil 30. decembra 1874 v Turčianskom Svätom Martine v rodine známeho zemana, advokáta, Jána Baltazára Jesenského-Gašparé. Jeho matkou bola Adela, už druhá manželka Jána, rodená Ballová.
Otec bol pronárodne činnou osobou, spoluorganizátorom Memoranda národa slovenského a činný bol aj v Matici slovenskej. Aktívne sa zúčastňoval slovenského politického zápasu. Štyrikrát kandidoval za poslanca do uhorského snemu. Kandidatúru si zakaždým financoval sám, zadlžil sa a svoju rodinu dostal do veľmi ťažkej finančnej situácie. Boli to pre nich veľmi ťažké časy, kedy prišli aj o dom, aj o veľkú časť majetku. Jeho zdravotný stav sa začal zhoršovať a predčasne zomrel v roku 1889. Po jeho smrti zostala vdova – matka s tromi synmi v úplnej biede. Nesplnenie prísľubov národovcov o nahradení volebných výdavkov jeho otcovi bolo jeho prvým vážnym životným sklamaním, ktoré sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Nikdy potom počas štúdií nepožiadal o štipendium z národných fondov. Mladého Janka od mladosti, keď ho formoval otec a neskôr profesori slovenského presvedčenia, bol u neho pestovaný pozitívny vzťah k všetkému slovenskému.
Janko Jesenský svoje stredoškolské štúdia začal v Martine, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote. Rok po otcovej smrti nastúpil na gymnázium v
Kežmarku. Tu sa stal spoluzakladateľom tajného študentského združenia Kytka, kde žiaci recitovali svoje práce a ostatní ich kriticky hodnotili. V týchto rokoch sa u Janka Jesenského formuje cit pre literatúru a z roku 1889 sa nám zachovala aj jeho vôbec prvá báseň – Večierkom. Študentské združenie, ktorého bol Janko spoluzakladateľom, začalo vydávať časopis Lúč, kam prispieval svojimi básňami. V kežmarskom období vzniklo celkom päťdesiatštyri básní a päť próz – Zemiaková hostina slovenských študentov, Vianočné prázdniny v Tisovci, Pred konferenciou, Katastrofa, Pisár. V prozaických, ale najmä v poetických prvotinách je badať boj o svojské umelecké uchopenie skutočnosti. Poetickú skladbu odpozoroval od básnikov, podľa jeho slov „orlov“. Mal na mysli Byrona, Petőfiho, Puškina, Lermontova, z domácich Sládkoviča, Hviezdoslava a hlavne Vajanského.
Od septembra 1893 do 1896 bol Janko Jesenský poslucháčom Právnickej akadémie v Prešove. V roku 1896 prechádza na štúdium do rumunskej Kluže. O rok neskôr v roku 1897 mu v Národných novinách vychádza prvá próza Pre jeden fúz a v tom istom roku v Slovenských pohľadoch je uverejnená jeho prvá báseň Vyznanie.
Po ukončení štúdií, v rámci koncipientskych rokov, sa neustále vracal do Martina, ktorý mal tak rád. V pamäti Martinčanov, pamätníkov, bol zapísaný ako veľkorysý švihák, ktorý často míňal pre svoje gavalierstvo viac peňazí, ako mal. Ako koncipient pôsobil vo viacerých mestách – v Lučenci, Veľkej Bytči, Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom.
Poézia moderny
V Budapešti zložil advokátsku skúšku v roku 1905. V tomto roku mu vyšla aj básnická zbierka Verše. Zbierka patrí dnes k ťažisku slovenskej básnickej moderny zo začiatku 20. storočia a má štyri časti: Piesne, Pohľadnice, Verše sentimentálne a Bez nadpisu. Prvé tričasti obsahujú výhradne ľúbostnú poéziu, posledná časť zahŕňa básne občianskej lyriky.Stretávame v nej bohatú prezentáciu zážitkov lyrického hrdinu, počínajúc ľúbostným vzruchom, očarením, končiac nostalgiou za chvíľami šťastia. Inokedy vykresľuje neopätovanie plachého citu postaveného na pranier výsmechu, sebapoznania či sklamania. Podľa Michala Chorváta Janko Jesenský nevníma erotický cit zabstraktnený. Je to výraz a odraz vzájomného pochopenia dvoch ľudí, ktorí nestavajú na chvíľkových vzplanutiach, ale na vzájomnom porozumení a na hlbokých ľudských večných hodnotách. V tejto intímnej sfére autor nestojí bokom od reality, naopak, vníma ju a svoju lyrickú panorámu mení na objektívnu kritiku.
V prvej časti knihy autor štylizoval básne ako ponášky na ľudovú pieseň, s uplatnením melodickosti verša. Cielene smeroval k prostote a jednoduchosti. Folklorizmus v jeho poézii Fujaru ja lacnú mám bol pre neho východiskom pre vyjadrenie melanchólie a nostalgie novoromantického lyrického subjektu: „Fujaru ja lacnú mám, / do nej srdca piesne dujem, / o dievčati ďalekom / fujarujem, fujarujem. / Povznášali žltú raž, / steblá citov v snopky snujem, / o tých vlasoch ďalekých / fujarujem, fujarujem. / Zora nebo sfarbila, / kedyže ja namaľujem / líca, čo sú ďaleko / a o ktorých fujarujem?“
Momenty piesňovej hravosti možno pozorovať i v básňach druhej časti s názvom Pohľadnice, ale aj v najobsiahlejšom cykle Verše sentimentálne. Tie sú vo veľkej miere inšpirované vzťahom básnika k Oľge Kraftovej a dominuje v nej reflexívnosť. Posúďme sami v básni s názvom Tvoj list: „Tvoj list je veľmi rozvážený. / Neprebleskúva medzi riadky / tvojeho srdca hovor sladký. / Nie, neskrýva sa v utajení, / nie, jeho v tvojej duši neni, / bo zradil by ho povzdych krátky / a neudržal jazyk vratký // horúco milujúcej ženy. // Ty píšeš o tom prešlom čase, / keď bolo v tvojej láske leto / žiariace, voňajúce v kráse, / po ňomž ti iba slza v riase / zostala… Novej lásky nieto, / kým ona sa ti v zraku trasie.“
Začiatky advokátskej praxe a Malomestské rozprávky
Po úspešne zloženej advokátskej skúške sa rozhodol otvoriť vlastnú kanceláriu a hľadal si pôsobisko. V tom čase sa postupne zakladali slovenské peňažné ústavy a bola založená Ľudová banka aj v Bánovciach. Vedenie banky oslovilo Janka Jesenského aj preto, že pochádzal zo starej slovenskej rodiny. Ponúknuté miesto prijal. Ani tu však neprežíval najšťastnejšie chvíle života. Vtedajšie Bánovce nad Bebravou sa mu nepáčili. Napriek tomu tu v roku 1913 spolu s priateľom Dušanom Viestom, kníhvedúcim v ľudovej banke, začali vydávať mesačník Nitriansko-trenčianske noviny.
V tejto dobe mu vyšla aj známa kniha poviedok – Malomestské rozprávky. Obsahuje desať próz, napísaných v rozmedzí rokov 1897 – 1912. Zbierka patrí medzi najčítanejšie a najvydávanejšie knihy Janka Jesenského. Obsahuje prózy Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí;, Slnečný kúpeľ; Výborník; Večera; Doktor; Moja domáca pani; Vádium,; Redaktor; Vydaj; Strašidlo. Noblesný Janko Jesenský bytostne odmietal malomeštiactvo s jeho plytkosťou a falošným predstieraním.
Malomeštiak bol preňho vždy pripravený pohŕdať úprimným citom ako zbytočnou rekvizitou, ktorá len život komplikuje. Veľmi účinne využíva satiricko-groteskné prvky a z dokonalého ovládania jazyka vybudoval svoju najobávanejšiu zbraň – „ľahkým perom“ písať o nepríjemných témach. Udržuje si ironický odstup od svojich hrdinov, tu je badateľný vplyv jeho veľkých vzorov Heinricha Heineho, Guya de Maupassanta a Antona Pavloviča Čechova.
Vidí síce do nich, často sú mu smiešni, ale býva mu z nich aj smutno. V tomto smere prozaik ako málokto u nás držal krok so svetom. Dej jednotlivých poviedok sa odohráva v malomestskom prostredí. V porovnaní s minulosťou a romantizmom, v ktorom dominovala dedina. Autor mesto nedémonizuje, neidealizuje, zobrazuje ho také, aké je, jeho ľudí vykresľuje so všetkými slabosťami a smiešnosťami. Kontrast mestského „osvieteného“ spôsobu udržovania telesnej kondície a zdravia malomestskej inteligencie v porovnaní so spôsobom života sedliakov odkrýva v poviedke Slnečný kúpeľ:
„ Traja kúpajúci sa práve v tom čase začali otvárať a zatvárať ústa.
„No blázni,“ hundral richtár, „otvárajú bez príčiny papule… Šándor,“ obrátil sa k mladšiemu sluhovi, „choď a daj zapriahnuť do mestskej príležitosti, príďte sem a dones aj povrazy. Ale sa ponáhľaj!“
Sluha odbehol.
Naháči ešte za chvíľu otvárali a zatvárali ústa, potom sa odrazu udreli po stehnách a otrčili ruky s roztvorenými dlaňami proti sebe. To bol ich müllerovský pozdrav. Hneď za tým sa začali obliekať.
Ledva si notár položil veľký slamený klobúk na hlavu, aký nik nenosieval, richtár si pľasol do dlaní a vykríkol v najväčšom začudovaní:
„Veď je to náš notárko!“
Dohrmel koč.
„Veď je to doktor Edut,“ skríkol Jakub.
Konečne poznali aj zverolekára.
– Že by sa všetci traja boli zbláznili, nemôže byť, – pomyslel si richtár a hodiac za ním stojacemu Jakubovi dosť nahlas do očí, že je mamľas, zišiel dolu vŕškom ku rieke. Pozdravil sa pánom a zavolal im na druhý breh:
„Nech sa páči na tento breh vystúpiť. Hore vás čaká mestská príležitosť. Môžete sa odviesť…“
Zničujúca prvá svetová vojna
Aj do života Janka Jesenského zasiahla vojna. Po jej vypuknutí v roku 1914 musel narukovať k trenčianskemu pluku. Tam ho obvinili z vlastizrady a v roku 1915 bol odvelený na ruský front. Dobrovoľne prešiel do ruského zajatia a po čase sa zapojil do československého odboja v Rusku. Vtedy sa stretol so spisovateľskými kolegami Jozefom Gregorom Tajovským a Jaroslavom Haškom. Začiatkom roku 1918 bol v Omsku, kde ho na zjazde československého zahraničného odboja v Rusku zvolili za podpredsedu ruskej odbočky Československej národnej rady.
Po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa v roku 1919 cez Vladivostok a Japonsko dostal domov. Skúsenosť a zážitky z obdobia Prvej svetovej vojny vyjadril v dvoch dielach. V autobiografickej próze Cestou k slobode a v básnickej zbierke Zo zajatia.
Vo svojej tvorbe mobilizuje sily národa pri vydobývaní nezávislosti, stavajúc sa proti tým, ktorí vyvolali barbarskú imperialistickú vojnu, aby ujarmovali jeho národ. „Jeho stanovisko k vojne,“ ako napísal Michal Chorváth, „je pomerne veľmi blízko k heslu boľševikov: Obrátiť imperialistickú vojnu vo vojnu proti imperialistom!“ Prevažnú časť básnickej zbierky tvoria básne intímne a reflexívne. Spomína na domov, v básni Zbohom si pripomína lúčenie na žilinskej stanici pred odchodom na front: „Hej, zbohom to bolo, a nie dovidenia, / keď sme si posledný raz smutní ruky dali. // Tvár tvoja zmizla jak biela šatka v diali, / čo viala ku šťastiu na púti trpenia. // Nie, šťastia nebude: veď nám do lúčenia / tie oči potichu na líca slzy liali, / veď čo nás tešilo, zas hlúpi ľudia vzali, / veď zostalo pre nás len večné túženia… // Myšlienky moje sú sťa z pavučiny sieť. / V nej stále trepoce sa jedna svetlá muška. / Nemôžem pustiť ju, na krídlach jej je med, / tým ona kŕmi ma, keď v holých poliach Ruska / ma upomína na náš drahý, malý svet.“ (Charkov 21. júla 1915).
Medzivojnové obdobie a román Demokrati
Po návrate na Slovensko vstúpil do administratívnych služieb Československej republiky. V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre. V roku 1929 sa presťahoval do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu. Skúsenosti vysokého úradníka mu boli inšpiráciou pre jeho umeleckú tvorbu, tak pre lyriku ako aj pre rozsiahly dvojdielny román Demokrati.
Rozsiahly spoločensko-satirický dvojdielny román zobrazuje spoločenské vzťahy a politickú situáciu v slovenskom malomeste tridsiatych rokov 20. storočia. Odhaľuje ich čitateľovi a nemilosrdne sa z nich vysmieva. Názov románu je ironický, autor sa prejavuje ako satirik, na mušku si berie karierizmus, pochlebovačstvo, pokrytectvo, ohováranie, závisť, falošný humanizmus… Osobitosťou je fakt, že autor v románe satirickou analýzou zobrazil spoločnosť, v ktorej sám bol významným predstaviteľom. Nezatajil svoju spoluúčasť na chode byrokratického aparátu, ale v pozmenenej podobe ju zaintegroval do textu románu.
Demokrati nie sú len odosobneným obrazom pochybnej politickej praxe v časoch medzivojnovej republiky, ale sú aj analýzou autorovho nepriameho podielu na nej. Prozaik nazerá pod spoločenské masky, a to čo tam nachádza, vzbudzuje jeho úsmev, úškrn, sarkastickú grimasu. Rovnako kritický je aj k inteligencii, ktorá nemá podľa neho charakter. Dá sa ľahko kúpiť a chýba jej šľachetnosť. Z toho pohľadu môžeme román Demokrati považovať za výchovný a snahu autora o mravné obrodenie spoločnosti.
Vznik nového demokratického štátu priniesol politický a spolkový život do každého mestečka. Mäsiar Tolkoš s doktorom Landíkom v Starom Meste napočítali viac ako štyridsať spolkov na päťtisíc obyvateľov. Pretože obyvatelia sa názorovo delia a rozchádzajú, chcú založiť spolok, kde by si všetci ľudia boli rovní. Ako ale vyzerá rovnosť v praxi? Tolkošovi sa páči kuchárka Hanka, ale neodváži sa o ňu vážne uchádzať, pretože je spoločensky nižšie. Aj demokrat Landík v kútiku duše si myslí, že je predsa len čosi viac ako mäsiar Tolkoš:
„Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov,
– Z márnivých, namyslených,
– Nie, ale z tých, ktorí dajú na honor.
Potriasol ruku Landíkovi. Chytro sa obrátil a zmizol v tme, ako čo by sa hanbil. „Aký hlupák,“ myslel si Landík, idúc z kroka na krok opačným smerom. „On ma chce biľagovať za namysleného inteligenta, a je sto ráz namyslenejší ako ja… Citliví, požadovační, namyslení ľudia. Treba s nimi zďaleka a zvysoka. Najnesúcejší stavebný materiál pre také Rovnosti. Dobre, že uzná, že som viac.“
Landík sa rozhodne demonštrovať rovnosť. Odprevádza kuchárku Hanku a dievčina sa mu čoraz viac páči:
„Hana sa Landíkovi páčila. Silou-mocou chcel vybadať jej pôvod na posunkoch, či sú nie drevené, krátke, trhané; na smiechu, či nie je veľmi hlasný, rehotajúci; na chôdzi, či nekladie nohy koncami dnuka; na reči, či je nie sprostá; ale čím viac hľadel na ňu, tým väčšmi sa presviedčal, že na dievčati niet nič hrubé a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné ako u hociktorej panskej slečny.
Dievča inštinktívne cítilo Landíkove myšlienky. Uverilo v duchu, že sa mu páči a že ju len preto odprevádza, lebo je v jeho očiach pekná. Bdela nad tým, aby sa mu neznepáčila. Dnes jej už lichotilo, že ju „doktor“ odprevádza, a nevidelo sa jej to divné. Rozmýšľala doma a prišla na to, že keď sa kráľovičovia zaľubujú do chudobných dievčat, tým skôr sa môže zaľúbiť taký „doktor“ do nej, a doktor je predsa menej ako kráľovič.“
Podľa Alexandra Matušku je román dokonalý obraz-konfrontácia medzi tvárou skutočnou a tvárou oficiálnou, v období tridsiatych rokov, konfrontácia „zdania s realitou, predstieraného so skutočným, demokracie hlásanej s demokraciou praktickou, idey rovnosti s krikľavou sociálnou nerovnosťou“. Demokrati sa zaradili medzi pozoruhodné diela slovenskej medzivojnovej literatúry nielen ako román napísaný svojskými umeleckými postupmi, ale aj ako dielo prinášajúce kritický pohľad na slovenskú buržoáznu spoločnosť medzivojnového obdobia.
Burcovanie proti fašizmu
V roku 1935 ho vláda predčasne penzionovala a autor sa utiahol do ústrania. Hoci básnická tvorba Janka Jesenského vznikajúca medzi dvoma vojnami je rozsiahla, knižne vyšla v uvedenom čase iba jeho zbierka Po búrkach (1932). Verše z rokov 1928 – 1932 vyšli až v roku 1945 v samostatnej zbierke pod názvom Proti noci a časť satirických a politických básní v roku 1947 pod názvom Reflexie.
Janko Jesenský sa aktívne zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Rozpad Československej republiky, vznik ľudáckeho slovenského štátu, vpád nemeckého fašizmu, ale aj vznik domáceho klerikálneho fašizmu pozorne sledoval a stal sa aktívnym účastníkom protifašistického zápasu. Burcoval do boja za oslobodenie svojej vlasti, stal sa podporovateľom odboja.
Jeho básne boli štylizované ako odmietavý postoj k fašizmu i k jeho politickej moci. Jesenského poézia sa bezprostredne zúčastňovala na formovaní a posilňovaní protifašistického odporu, ktorý vyústil do otvoreného zápasu v Slovenskom národnom povstaní pred osemdesiatimi rokmi. Svedčí o tom celý rad básnickej tvorby: Pred ohnivým drakom, Hnev svätý, Čierne dni, Jesenný kvet, Močiar, Odlomený konár.
Základnou formou odbojovej poézie Janka Jesenského je satira. A to satira dravá, útočná, strhujúca masku pretvárke, pýche a hlúposti. Vo svojej tvorbe postupuje tak, že svoje básne uvádza citátom, ktorý je súčasne základným motívom jeho vlastných veršov. Niektoré kratšie básne Janka Jesenského majú alegorický charakter. Ich alegorickosť je zrozumiteľná pre bežného čitateľa.
Na zobrazenie vtedajšieho fašistického režimu využíva historické paralely so stredovekom a s minulosťou vôbec (Nero a my, Václav Budovec z Budova, Kronos a náš „Otecko“). Poukazuje na fakt, že vojna, násilie, väzenie, vraždy sú normálnou metódou vládnutia režimov, ktoré nemajú žiadnu oporu vo svojom ľude ani v kultúre. Jeho protifašistickú tvorbu môžeme vnímať ako heroické vzopätie jeho ducha na obranu primárnych hodnôt ľudskosti v čase ich najväčšieho ohrozenia. Preto aj verše oslavujúce hrdinov, bojovníkov i osloboditeľov, ktoré vznikli v posledných mesiacoch autorovho života, sú logickým zavŕšením jeho celoživotného diela.
Výnimočný prekladateľ a publicista
Významnú zložku literárnej tvorby Janka Jesenského tvorila jeho prekladateľská tvorba. V poprevratovom období nadobudla charakter sústavnej a cieľavedomej práce. Prioritne sa venoval ruskej poézii, najmä tvorbe Alexandra Sergejeviča Puškina, básňam Sergeja Alexandroviča Jesenina. K významnej aktivite v tomto smere patrí preklad Eugena Onegina, ktorý bol knižne vydaný v roku 1942. Preložil poému Alexandra Bloka Dvanásti, čo môžeme pokladať aj za uvedomenie si vlastných chybných krokov, ktorých sa dopustil v rokoch prvej imperialistickej vojne.
Zjav, ktorý ho z modernej ruskej poézie najväčšmi zaujal, bol Sergej Alexandrovič Jesenin. Jemu sa prekladateľsky venoval najsústredenejšie a predstavil ho v obsiahlom Výbere z poézie (1936), v ktorom dal náležité miesto nielen Jeseninovej prírodnej lyrike, ale aj jeho vnútorne dramatickej poézii z porevolučného obdobia.
Janko Jesenský sa venoval i literárnej publicistike. Cenné sú najmä jeho spomienkové články o predprevratovom literárnom a kultúrnom Martine, živo evokujúce jeho atmosféru a viaceré významné postavy, ktoré vyšli v zborníku Jesenský v kritike a spomienkach (1955).
Dnes môžeme Jesenského dielo vnímať v celom jeho rozsahu a obdivovať krásu jeho slova v poézii i próze. Zamýšľať sa nad jeho postojom k životu, porovnávať autorov život s jeho myšlienkovým svetom, vtesnaným do podoby verša či prózy, a tak sa presvedčiť, že jeho celoživotná tvorba je obrazom človeka – vytrvalého bojovníka a básnika, ktorého činorodá práca sa stala ozdobou včerajška, dneška i zostane trvalou hodnotou národnej literatúry.
Podľa slov Ladislava Novomeského: „Janko Jesenský bol ironickým pozorovateľom a sarkastickým kritikom svojej doby a ešte presnejšie povedané: svojej triedy. Od Malomestských rozprávok cez Demokratov povyobracal jej najtypickejších predstaviteľov, aby v epigramatickom vojnovom zápisníku z Čiernych dní ich s uvedomelým odporom mohol pranierovať. Nie ako socialista, nie ako uvedomelý bojovník usilujúci sa o odstránenie tejto triedy. Ale najprv ako moralista, poznávajúci všetky nepekné a smiešne javy v svojej spoločnosti, potom ako národne uvedomelý, československý a slovansky orientovaný antifašista, privolávajúci prísny, no spravodlivý trest na tých, čo pokrytecky, kverulantsky a karieristicky zradili pre vlastný záujem všetko, čo v tomto národe kedy znamenalo pozitívnu silu. Tu je jadro večného významu Janka Jesenského, pre ktorý si ho ctí náš dnešok a ešte väčšmi si ho bude ctiť náš zajtrajšok.“
Jesenského dielo hodnotí Alexander Matuška takto: „V priebehu celého života sa bil proti malosti a hlúposti, ktorá sa mu prv mohla zdať občas i neškodnou, no ktorá sa za fašizmu stala desivou a bezuzdnou. Jeho irónia a satira bývala v počiatkoch viac hravá ako dravá, pomstivá a spoločensky prevratná, vedel skôr proti čomu bojuje, ako za čo bojuje, jeho obzor naberal stále viac na šírke i hĺbke, pod vplyvom vrcholného ohrozenia vlasti a sveta za fašizmu ako aj pod vplyvom zvýšeného vedomia spoločenskej zodpovednosti sa menia jeho tragikomické obrázky pokriveného meštiackeho života na apokalyptické obrazy.“
Dňa 27. novembra 1945 mu bol ako prvému Slovákovi udelený titul národný umelec. O mesiac neskôr 27. decembra 1945 v Bratislave navždy odišiel.
V roku 1950 jeho telesné pozostatky uložili do rodinnej hrobky Jesenských na Národnom cintoríne v Martine. Na tému pravdy, za ktorú celý život bojoval, raz s iróniou sebe vlastnou povedal: „Ľudia veria radi tomu, čo si prajú, aby bola pravda.“
Slnecny kupel bol aj sfilmovany v.r. 1964,39... ...
Celá debata | RSS tejto debaty