Založ si blog

Cválajúci básnik slovenskou poéziou 20. storočia

(Venované 125. výročiu narodia Jána Smreka)

Koncom minulého roka sme si pripomenuli 125. výročie narodenia slovenskej literárnej legendy – Jána Smreka. Bol slovenským básnikom, publicistom, redaktorom, vydavateľom, prekladateľom, tvorcom poézie pre deti a organizátorom kultúrneho života. Radí sa medzi najčítanejších a najprekladanejších slovenských básnikov. Jeho počiatočná tvorba odráža zážitky z frontu z prvej svetovej vojny. Neskôr sa odklonil od prúdu klasických básnikov a venoval sa zážitkovej poézii. Ak citujeme Jána Števčeka, tak „doslova rozjasnil horizont slovenskej poézie“ (Pišút, M., 1984, s. 567). Bol najvýznamnejším predstaviteľom vitalizmu i slovenského senzualizmu a s jeho menom  sú spojené významné básnické zbierky ako Cválajúce dni, Básnik a žena, Nerušte moje kruhy. Vo svojej tvorbe dokázal odovzdať čitateľom pocit krásna, harmónie, oslavu mladosti a optimizmu. Snažil sa o orientáciu človeka na každodenné radosti ľudského bytia.

Rodiaci sa velikán slovenskej literatúry

Ján Smrek, vlastným menom Ján Čietek, prišiel na tento svet 16. decembra 1898 v dedinke Zemianske Lieskové. V tomto kraji prežil budúci básnik deväť rokov. Keď mu zomrel otec, na rodinu doľahla bieda. Mladý Ján Čietek sa dostal do sirotinca v Modre, kde získal základné vzdelanie. Už ako dvanásťročný sa podučil v miestnej kníhtlačiarni sadzačskému remeslu. V pätnástich rokoch odišiel na Dolnú zem do Petrovca, kde sa vyučil za obchodníka. Po návrate od dolnozemských Slovákov pracoval krátko v Ružomberku. Tu sa spoznal so Štefanom Krčmérym, ktorý mu pomáhal v umeleckom raste. V tom čase sa totiž prebúdzal jeho literárny talent a napísal prvé verše. Roku 1916 uverejnil v Budapešti (v Slovenskom týždenníku) prvú báseň. Postupne sa začali jeho prvotiny objavovať aj v Národných novinách, Živene, Slovenských pohľadoch, Zlatej Prahe, Lidových novinách, Evanjelickom posole spod Tatier, Tvorbe T, Cirkevných listoch, Erotycone a iných.

V rokoch 1918 a 1921 študoval na učiteľskom ústave v Modre. Roku 1921 zmaturoval s vyznamenaním a zapísal sa na evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, ktorú nedokončil. Od roku 1925 pracoval v Národných novinách. Zároveň redigoval zborníky a knihy pre nakladateľstvo L. Mazáča v Prahe. V roku 1937  založil edíciu Slovenská tvorba, v roku 1941 Komornú knižnicu Elán a v roku 1957 Novú komornú knižnicu (Pišút, M. a kol., 1984, s. 566 – 567).

Ján Smrek sa venoval aj tvorbe pre deti. V polovici päťdesiatych rokov vydal dve neveľké knižky poézie: Maľovaná abeceda (1954) vo forme veršovanieka v roku 1956 Machule, v ktorej kladie dôraz na rozvíjanie  detskej fantázie a predstavivosti. Obidve tieto diela patria k výrazným prvkom v histórii detskej literatúry.

Po roku 1948 upadol do nemilosti, mal zakázané písať, jeho diela prechádzali cenzúrou, a tak sa viac venoval prekladom. Na jeho  počesť (k storočnici) sa v auguste 1998 konal v Bratislave 18. svetový kongres básnikov – zišlo sa na ňom viac než 150 zahraničných a slovenských básnikov. Jednému z nich, Tomasovi Tranströmerovi zo Švédska, udelila medzinárodná porota kongresu Cenu Jána Smreka. Tú od roku 2000 udeľujú každoročne počas Festivalu Jána Smreka v Bratislave.

Svojou tvorbou sa radí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej tvorby v 20. storočí. Jeho básnická tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou a melodičnosťou a vo svojich dielach vyjadruje najmä lásku k človeku a životný optimizmus. Stredobodom jeho pozornosti bola často aj žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života.

Poslaním poézie je podľa neho vyvolávať najmä pocity krásy a harmónie, pričom presadzoval názor, že báseň má byť citová a muzikálna. Spolupracoval s hudobným skladateľom Jánom Cikkerom na librete opery Beg Bajazid a je aj spolutvorcom libreta opery Mr. Scrooge (Tiene). Medzi spolupracovníkmi – hudobnými skladateľmi je Frico Kafenda, ktorý skomponoval na slová básnika cyklus troch piesní: Listy, Okúzlenie a Pieseň. K Smrekovej poézii si našiel cestu aj Eugen Suchoň. Okrem iných skladieb skomponoval na slová Jána Smreka k 50. výročiu Speváckeho zboru slovenských učiteľov skladbu Slovenská pieseň pre mužský zbor. Jeho poézia poslúžila aj Andrejovi Očenášovi, Otovi Ferenczymu a Alfrédovi Zemanovskému.

Ján Smrek sa venoval aj prekladom z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Francois Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet).

Za celoživotné umelecké dielo dostal titul národný umelec. Navždy odišiel vo veku nedožitých osemdesiatpäť rokov 8. decembra 1982 v Bratislave.

 Hovoriť o Jánovi Smrekovi ako o velikánovi nám umožňuje nielen fakt, že dlhé desaťročia si udržiaval renomé najpopulárnejšieho básnika, ale zostala po ňom aj výrazná stopa v slovenskej literatúre. O čom svedčia vo veľkých nákladoch vydávané a ním zostavené knižné výbery Moje najmilšie (1972, 1973, 1974, 1976) a Maličká je báseň daktorá (1981). Obe básnické zbierky sa tešili veľkej čitateľskej obľube.

„Poézia je drahé korenie, drahý olej.“

Štefan Krčméry

Tak ako môžeme čítať vo výroku Štefana Krčméryho, poézia je nielen drahým korením či drahým olejom, ale aj skutočným liekom na rany či bôle. V Európe zúri vojna, z detí sa stávajú polosiroty či siroty a na vlastnej koži prežívajú neuveriteľné hrôzy. Presne život polosiroty i vojnová skúsenosť v tvorbe Jána Smreka prekryla vôľa napĺňať dobový kánon poetiky symbolizmu a dekadencie. Slovo a konkrétne poézia má takú silu, že dokáže nakloniť vesmír a presne tieto elementy dominovali v básnickej zbierke vysokoškolského študentka Odsúdený k večitej žízni v roku 1922.

Odsúdený k večitej žízni

Pôvodne sa debutová básnická zbierka Jána Smreka mala volať Preporodenie. Prvotina prezrádzala, že do slovenskej literatúry vstúpil citlivý tvorivý subjekt, ktorý hovoril o svojom boľavom detstve a smútkoch mladosti (Pišút, M. a kol.,1984, s. 567). Jedna báseň zo Smrekovej prvej knihy je báseň s titulom Douleur. Názov je z francúzštiny a znamená bôľ, utrpenie, žiaľ. Už samotný nadpis prezrádza, že nejde o typický smrekovský vitalizmus, veď posúďme sami: „To bolesť moja veliká, jediný čela stín://mňa chatrč biedna žitiu darovala.//Ja, najbiednejší syn, som cítil mnoho vín,//že lásky mojej matka nepoznala“ (Smrek, 1972, s. 9). Básne z úvodnej zbierky sú pochmúrne a prevláda v nich symbolická obraznosť.

  A predsa v závere prehovorila básnička, signalizujúca, že budúca myšlienková osnova mladého básnika povedie iným smerom. Ide o báseň Dnes milujem svoj deň, v ktorej prevzal na seba úlohu hérosa nového ľudského dňa, hľadača lásky, nehy, harmónie a krásy v ňom: Hľa, milujem svoj Deň//a najmä svoje Ráno!//Ono dnes mlčí, zajtra však ma zľúba//a povie svoje. Áno“ (Smrek, 1972, s. 11).

Knihy slnečné

Knihy slnečné sú jednou časťou patriacou k súbornému dielu Jána Smreka. Toto dielo obsahuje básnické zbierky Cválajúce dni, Božské uzly, Iba oči, Básnik a žena a Zrno. Je to medzivojnová poézia Jána Smreka, plná elánu a radosti. Je to tvorba, ktorá najviac ovplyvnila slovenskú poéziu v prvej polovici dvadsiatych rokov minulého storočia. Jozef  Felix v publikácii Harlekýn sklonený nad vodou hovorí o autorovi ako „o modernom básnikovi,  ktorý bol bezstarostný spevec, dôverujúci sebe i všetkým tým „veciam a vecičkám sveta“, ktoré nadšene objavoval v rovine najvyššieho poetična“ (Felix, J., 2007, 484).

Cválajúce dni

Programovým debutom a skutočným významným vstupom do slovenskej literatúry predstavovala až druhá básnická zbierka Jána Smreka Cválajúce dni (1925). Práve v nej sa naplno prejavil senzualizmus a bezproblémové videnie sveta s plnou životodarnou silou (Čúzy, 2005, s. 83): „Stepilí cowboyi//nad konské hrivy sklonení//sedia na pariacich sa chrbtoch//a stískajú ich koleny//kŕčovite.//Hurrá, hurrá!//Z cesty nám!//Pádime!//Nevidíte“ (Smrek, J., 2007, s. 23)? Z básne Cválajúce dni i z rovnomennej zbierky srší energia, sila, mladosť a celkový optimizmus.

Ján Smrek neskoršie označil básnickú skladbu Cválajúce dni za generačnú výpoveď, manifest vitalizmu, za alfu svojej umeleckej konfesie i tvorby. Jeho verš tu bol zrazu plynulý, nie zadŕhavý, lahodný, rytmicky i stroficky uvoľnený, nasýtený poetickou obraznosťou.

 Básnik vytvára nový protiklad určovaný opozíciou dediny a mesta, pričom atribúty rastu, spontaneity, aktivity, vitality a kreativity prisudzuje mestu. Dedina je vo svojej podstate konzervatívna, neobsahuje na túto úlohu potrebné transformačné a tvorivé sily. Na pláne kultúrnom je Ján Smrek básnikom „dneška“, veď vo svojej tvorbe spomína bary, mrakodrapy, automobily, parníky a na pláne psychickom je básnikom „chvíle“, čo demonštrujú vnemy, vzruchy, impulzy i záblesky (Habaj, 2007, s. 496). To môžeme vidieť v básni Village and City: „Čochvíľa v našom meste//začnú sa stavať mrakodrapy.//Architekti,//výborní, podnikaví chlapi,//do ruky vezmú kružidlo,//tri-štyri trojuholníky//a narysujú palác preveliký,//s nesčíselnými poschodiami,//s kaviarňou pre pánov a dámy,//kde bude tarok-klub pre politikov,//separé pre básnikov“ (Smrek, J., 2007, s. 30).

V básnickej zbierke Cválajúce dni sa odzrkadlila osobná dráma lyrického subjektu, jeho mocná túžba, ba priamo smäd po živote, túžba objať svet vôkol seba, žiť s ľuďmi a v ľuďoch, v šťastí a opojení, milovať – hovoriac jeho slovami – všetky sveta divy, všetky krásy.

Popri vitalizme odráža zbierka vplyvy civilizmu a poetizmu, pričom ich typologické znaky a estetické konvencie Ján Smrek prispôsobuje vlastnému básnickému naturelu a špecifickým kvalitám domáceho kultúrneho priestoru. Melódiou verša, hudobnosťou a spevnosťou odkazuje na žáner ľudovej piesne. Samotný autor dáva často svojim básňam názov Pieseň. Smrekove básne svojím piesňovým charakterom, trivializáciou výrazu, jednoduchosťou a pohyblivosťou rytmických schém neraz hraničia aj so žánrom populárnej piesne, resp. utvárajúceho sa mestského folklóru, pričom sčasti tiež využívajú tvorivé postupy poetizmu.

O opis charakteru Cválajúcich dní sa vo svojej knihe pokúsil už i Bohuš Kováč: „V Smrekových Cválajúcich dňoch vyplávalo na obzor neodolateľné, veselé slnce, pozdravujúce ľudí, letúce svoj jas do ulíc, na murárov, ktorí stavajú domy, na rozkvitnuté stromy a na ženy-svieže krásky, ktoré rozdávajú úsmevy, pohľady a objatia“ (Kováč, B., 1962, s. 26). Zbierka bola čerstvým osviežením na vyprahnutom poli esteticky smutných básní.

Básnik a žena

Básnická skladba Básnik a žena je pravdepodobne najznámejším básnickým dielom

Jána Smreka. O čitateľskej obľúbenosti a popularite, ktorá sprevádza tento text prakticky od

jeho prvého knižného vydania v roku 1934 až do dnešných dní, svedčí i počet a frekvencia vydaní blížiacich sa k dvadsiatke.

V skladbe Básnik a žena (1934) autor zostal naďalej oslavovateľom ženy, ibaže na spôsob príbehu zo skutočnosti. Ján Smrek v nej prvýkrát použil dialogickú formu. Realizovaním rozhovoru rozšíril básnickú impresiu, konštitutívny znak svojej tvorby, o reflexie týkajúce sa jeho poetiky a vzťahu umenia k spoločnosti.

Okrem poslednej časti s názvom Po desiatich rokoch totiž vznikla v rokoch 1923 – 1924. Prvá časť vyšla roku 1923 práve v časopise Slovenské pohľady, druhá až piata roku 1925 taktiež v spomínaných Slovenských pohľadoch. Kritika označila básnickú skladbu Básnik a žena ako básnickú poviedku, ktorá sa skladá z piatich kapitol: V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajúce listy, Po desiatich rokoch. Jednotlivé ročné obdobia aktívne vstupujú do rozhovorov a vplývajú aj na charakter vzťahu medzi básnikom a ženou.

Priamym podnetom pre jej vznik bol zážitok Jána Smreka z januára 1923, ako o tom píše v knihe spomienok Poézia moja láska: „Kráčal som od Reduty smerom k Michalskej bráne, plynové lampy už svietili. Odrazu môj pohľad pritiahla postava kráčajúca predo mnou. Dobre formovaná pružná ženská postava. Bol v nej magnetizmus. Zapôsobil na kovové struny, ktoré boli vo mne. Začali zvučať. Mal som tušenie symfónie, nielen krátkeho akordu“ (Chmel, R., 2006, s. 371).

Žena, ženské pohlavie, je trvalou inšpiráciou poézie Jána Smreka a dáva jej erotické vyznenie: „My smelo môžeme vystavovať čelá//melanchólii tohto uvädania,//nás žiadne šípy smrti neporania,//keď ranila nás Kupidova strela!//>>Hovorte, prosím. Rozprávajte ešte.//Váš hlas je bezpečný a lahodí mi.//Bo do mňa vniklo s dňami jesennými//čosi, čo srdce zviera mi jak kliešte.//Rada bych vykúzlila na rty svoje//úsmev ten letný, ktorý dobre znáte<<“ (Smrek, J.,  1976, s. 141). Konkrétna ženská postava z „chvíľkových“ stretnutí sa vo veršoch menila na symbol krásy, lásky či obdivu a tento element vniesol do básnikovej tvorby sentimentálny charakter.

Básnik a žena

Básnická skladba Básnik a žena je pravdepodobne najznámejším básnickým dielom

Jána Smreka. O čitateľskej obľúbenosti a popularite, ktorá sprevádza tento text prakticky od

jeho prvého knižného vydania v roku 1934 až do dnešných dní, svedčí i počet a frekvencia vydaní blížiacich sa k dvadsiatke.

V skladbe Básnik a žena (1934) autor zostal naďalej oslavovateľom ženy, ibaže na spôsob príbehu zo skutočnosti. Ján Smrek v nej prvýkrát použil dialogickú formu. Realizovaním rozhovoru rozšíril básnickú impresiu, konštitutívny znak svojej tvorby, o reflexie týkajúce sa jeho poetiky a vzťahu umenia k spoločnosti.

Okrem poslednej časti s názvom Po desiatich rokoch totiž vznikla v rokoch 1923 – 1924. Prvá časť vyšla roku 1923 práve v časopise Slovenské pohľady, druhá až piata roku 1925 taktiež v spomínaných Slovenských pohľadoch. Kritika označila básnickú skladbu Básnik a žena ako básnickú poviedku, ktorá sa skladá z piatich kapitol: V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajúce listy, Po desiatich rokoch. Jednotlivé ročné obdobia aktívne vstupujú do rozhovorov a vplývajú aj na charakter vzťahu medzi básnikom a ženou.

Priamym podnetom pre jej vznik bol zážitok Jána Smreka z januára 1923, ako o tom píše v knihe spomienok Poézia moja láska: „Kráčal som od Reduty smerom k Michalskej bráne, plynové lampy už svietili. Odrazu môj pohľad pritiahla postava kráčajúca predo mnou. Dobre formovaná pružná ženská postava. Bol v nej magnetizmus. Zapôsobil na kovové struny, ktoré boli vo mne. Začali zvučať. Mal som tušenie symfónie, nielen krátkeho akordu“ (Chmel, R., 2006, s. 371).

Žena, ženské pohlavie, je trvalou inšpiráciou poézie Jána Smreka a dáva jej erotické vyznenie: „My smelo môžeme vystavovať čelá//melanchólii tohto uvädania,//nás žiadne šípy smrti neporania,//keď ranila nás Kupidova strela!//>>Hovorte, prosím. Rozprávajte ešte.//Váš hlas je bezpečný a lahodí mi.//Bo do mňa vniklo s dňami jesennými//čosi, čo srdce zviera mi jak kliešte.//Rada bych vykúzlila na rty svoje//úsmev ten letný, ktorý dobre znáte<<“ (Smrek, J.,  1976, s. 141). Konkrétna ženská postava z „chvíľkových“ stretnutí sa vo veršoch menila na symbol krásy, lásky či obdivu a tento element vniesol do básnikovej tvorby sentimentálny charakter.

Knihy nocí planých

Do pokojného prostredia Smrekovej tvorby prichádza dejinný zvrat – druhá svetová vojna. Básnik sa odmlčal v tvorení a od poslednej zbierky Zrno uplynulo deväť rokov. Kým prvá svetová vojna bola pre autora  motiváciou na výhľad na lepšie časy,  druhá svetová vojna bola u neho opakom. Hrôzy vojny boli neprehliadnuteľné. Reálne obrazy z tejto skúsenosti prispeli k  ukončeniu Smrekovho vitalizmu.

Jeho silný humanizmus kladie otázky a čaká odpovede, najmä  na otázku „prečo?“ „Kto mi dnes tému dá pre poéziu,//jestli nie kôň, to čisté, krásne zviera,//ktorého vznešenosť ťažko sa nájde rovno//v radoch ľudí“ (Smrek, J., 1963, s. 27)? Ján Smrek bol zlomený, po všetkej tragédii ktorá sa udiala, stratil svoj večný elán a začal písať viac realisticky. Vytratila sa určitá naivita z jeho diel a obrazne dospel.

Pod vplyvom týchto nových skúseností vychádzajú nové zbierky  Hostina a Studňa. Tieto dve knihy sú neskôr zaradené pod  spoločným názovom Knihy nocí planých.

Hostina

V zbierke Hostina sa začína prejavovať Smrekova nová poetika. Pod vplyvom druhej svetovej vojny prestáva používať svoju fantáziu, nemyslí na krásy sveta, na ženu ako múzu, na lásku, ktorá je večná. Básnik otvorenými očami vníma  realitu okolo seba a  ktorú sám zažíva na vlastnej koži. Vo vzniknutých básňach sa prelína pohľad na realitu s vnútorným, skľúčeným pocitom samotného básnika.

Odôvodnenie svojho odmlčania vysvetľuje v básni Spiaci básnik: „Dnes nie je na to čas, aby básnik bdel.//Radšej nech spí a stráži svoju lýru.//Nech vstane potom až, keď vstane spasiteľ//a poézia zase zaleje zem našu širošíru“ (Smrek, J., 1963, s. 15). Básnik sa však práve v týchto ťažkých chvíľach potrebuje realizovať. Chce dať ľudom nádej, tak ako to robil v Knihách slnečných. Túto skutočnosť si aj sám uvedomuje: „Sú chvíle, keď básnikovo srdce nesmie mlčať a keď básnik prestáva hovoriť len za seba. Druhá svetová vojna bola obdobím, keď sa človek musel odosobniť, keď cítenie jednotlivca nebolo ničím,  proti cíteniu celku… Človek bol preplnený atmosférou hrôzy a smrti a ten človek sa rovnal miliónu“ (Kocák, M., 1988, s. 16).

Básnická zbierka Hostinaje  protestom proti vojne, fašizmu a neľudskosti. Básnik ale naďalej  verí v nápravu mravnosti ľudstva a udržaní si ľudských hodnôt. Realistické básnické gesto sa prelína s náhodnosťou slov v texte, ale vytvára  jednotný celok. I žena a ženské spracovanie sa v básni  mení.  Dôkazom toho je aj  báseň Žena dnes: „Lež čo sme my?// Nám všetky čary tieto//otrávené sú ako studne vôd.//Umrela romantika, už jej nieto,//my darmo vystierame ruku po jabloni,//už bojíme sa siahnuť na jej plod“ (Smrek, J., 1963, s. 30).  Po estetickej stránke prestáva byť žena tým prvotným motívom v básni a  do popredia sa dostáva rozvrátená spoločnosť. Už  samotný názov prezrádza, že ide o „ženu dnes“ – teda ženu tej doby, ktorá už je poznačená  krutými udalosťami histórie.

Ján Smrek prežíva vnútorný smútok. Poznačený dobou a vojnou, nenachádza elán, ostáva sklesnutý a v takomto duchu sa nesú aj jeho básne. Napríklad báseň s príznačným názvom Smútok: „Nemôžeš smútku odolať,//keď ide na quadrige ako mor,//a nikto nemá sily odohnať ho,//ani zástupy kňazov a ani kardinálov sbor“ (tamže, s. 33). Poukazuje nielen na svoj vnútorný smútok, ale i na nešťastie všetkých zasiahnutých ľudí. Prenáša pocity z tejto atmosféry na papier a nebojí sa toho. Popri všetkých negatívnych motívoch a básnických gestách poet stále využíva svoju melodickú stránku výstavby textu. Jeho verše znejú po rytmickej stránke dokonale a i keď sú realistickou výpoveďou,  čitateľsky sú stále obľúbené.

Prelínanie citu a zúrivosti zobrazuje rovnomenná báseň Zúrivosť. Autor vyjadruje zúrivosť ako súčasť  svojho vnútorného citového prežívania. Je to pre neho vášnivý cit, i keď je určitým spôsobom negatívny. Motív zúrivosti prenáša do emocionality, a tak sa vo svojej tvorbe prikláňa nachvíľku opäť k svojmu predošlému básnickému gestu: „Zúrivosť, to je vášeň, to je cit//a človeka, čo nezná z toho nič,//toho hneď zamurujte.//Bo len kto vášeň má, má právo žiť//a vy, vetríky čerstvé marcové,//iba nad takouto hlavou dujte.//Pozrite zápalka mi dvakrát zhasla,//a ja už zúrim. Či to nie je krásne?//… Na zdravie, páni moji, pime si//a v zúrivosti pohár hoďme o zem.//Toto vždy lepšie je, ako si žilu pustiť//a zhynúť v mŕtvej póze“ (tamže, s. 33).   Zúrivosť ako pocit, ktorý je potrebný ventilovať, aby človek nestrácal svoju hlavu v ťažkých chvíľach vtedajšej doby.

Ďalšia báseň v zbierke obsahuje niekoľko motívov, ktoré sa opäť prelínajú. Báseň Príval obsahuje básnikov obľúbený motív mora a rieky. Spomína na príval, ktorý je v spojení s humanizmom: „vy buďte kvapkami, čo po srdci mi tečú,//a ja som prívalom alebo riekou“ (tamže, s. 47). On sa cíti ako ten, ktorý nesie bremeno za všetkých: „Ja za vás všetkých veselím sa//a za vás všetkých trpím“ (tamže, s. 46), používa i biblické motívy, akoby sa obracal vo viere k Bohu: „Dávid na harfe píska//… nemusia si//posýpať hlavy svoje popolom//a nemusia roztrhnúť rúcho svoje“ (tamže, s. 46 – 47).

Hostina ako celok môže vyznieť čitateľovi celkom monotónne, pretože i keď sa v zbierke nachádzajú svetlé momenty, sú väčšinou náhle prebité smútkom a žiaľom, ktorý v sebe autor nesie celou zbierkou.  Touto tvorbou definitívne ukončil svoju poéziu plnú radosti a nahradil ju pravou tvárou udalostí. Vyjadruje súcit s osudmi všetkých trpiacich ľudí, no stále verí v návrat ľudskosti.

Motív noci, ktorý je i v názve knihy je veľmi dôležitý. Noc môže ukryť to, čo nechce byť videné, môže zahaliť nachvíľku žiaľ a priviesť ľudí do snívajúceho sveta. Noc tu naberá silu, akúsi pomyselnú záchranu, odpočinok pred všetkým a pre všetkých.

Neprehliadnuteľným zostáva prelínanie esteticky negatívneho motívu spolu s emocionálne vášnivým, ktoré v konečnom dôsledku udržiava hladinu dravej životnosti. Výrazné miesto v tejto zbierke nachádza hudba.  Hudba je balzamom na zronenú dušu básnika. V určitých častiach jeho ódy pripomínajú žalmy, a naopak. Sladkosť veršov sa mení v silu slov, naivita sa vytráca, ostávajú len čisté slová reality vo veršoch.

Studňa

Básnická zbierka Studňa je zobrazením umocnených  myšlienok z predošlej Hostiny. V Studni sa odráža už povojnová predstava autorovho vnútorného sveta, keď už dokázal tvoriť mimo predpísanej osnovy. Vyjadril svoje myšlienky v plnej miere a podal realistický  obraz povojnovej Európy tak, ako ho cítil a zažíval. Prvá časť zbierky je venovaná tomuto obrazu Európy a postupnému sa oslobodzovaniu. Ján Smrek bol jeden z tých autorov, ktorí sa vyjadrovali osobnostne, bez striktného dodržiavania šablóny.

Významná je už prvá báseň zbierky s názvom Šampanské, ktorá  vykresľuje neoblomný stav duše poeta. Nebojí sa  postaviť proti svetu, ktorý sa ukázal byť už takým skazeným, že dovolil tragédiu, ktorú vojna spôsobila. „Ja pijem šampanské, ten kalich zúfalosti,//na počesť všetkých sŕdc a všetkých mŕtvych kostí,//čo pokrývajú zem od La Manchu po Bajkal,//a vždy si nájdem noc, aby som nad tým zjajkal“(tamže, s. 199). Venuje sa aj básnikom, ktorí v tej dobe boli neaktívni a zamĺknutí: „Oj, poézia žije a vznešená je vždycky,//len básnik neraz mlčí, neraz je apatický,//lež verte, jeho duša zvíja sa v kŕčoch hadích,//pretože svet je krásny a v srdciach našich mladých“ (tamže, s. 200). K zamĺknutiu básnikov sa nestavia negativisticky, rozumie, že to nie je pre nich jednoduché a neodsudzuje ich.

Bohuš Kováč sa vo svojej interpretácii Smrekovej poetiky vyjadril výstižne k povojnovej situácii v zbierke Studňa: „poézia zradených ideálov, hrdinstva tých, čo proti tejto zrade bojujú, jednoznačného odporu proti hrobárom ľudskosti z Berlína, kde filozofi si čižmy obuli a dali sa na marš ten nehanebný, v ktorom sa šliapať išla všetka neha“ (Bohuš, K., 1962, s. 86). Vojnovými udalosťami boli poznačení všetci, vojnovú tematiku vo svojich básňach spracovali viacerí, no jedine Ján Smrek dokázal vo svojej tvorbe vytvoriť jednoduché, esteticky čisté verše, ktoré dodnes znejú melodicky a cez všetky hrôzy vojny, vyznievajú harmonicky. Dokázal priniesť harmóniu aj tam, kde by ju iní ťažko vnášali.

V zbierke Studňa prevláda prekypujúca bolesť. Motív smrti sa delí na niekoľko častí: na fyzickú smrť, na psychickú smrť, a na postupnú nesmrteľnosť ako výsledok neutíchajúceho boja za lepší život. Ako každý boj, i Smrekov  je plný rezignácií a snahy o znovu obrodenie života. Keď v jednej básni začína rezignovať, v inej sa smelo stavia späť do boja, chce ešte žiť: „Ešte ma neobeste aspoň dnes,//nech vyslovím cez mreže jedno zo slov,//že umieram jak človek, a nie ako pes,//veriac, že dostanem sa do nebies//z tohto sveta oslov“ (tamže, s. 238).

Prekvapivo sa dokáže vracať aj k svojim obľúbeným symbolom a motívom z vitalistického obdobia. Vracia sa  k symbolu mora: „Hlas mora veľmi dávno nepočul som,// dajte mi k uchu mušľu.//Chcem počuť Ostende a Ostiu//a všetko ostatné, čo náleží k ich kúzlu“ (tamže, s. 243).

 V zlom svete sa obracia na staré časy, na svetlo hviezd a šum mora, ktorý už dlho nepočul. Teraz mu ostali len spomienky a túžba po lepšom živote, ktorá je zatiaľ v nedohľadne.

Pre Smreka sa zásadným básnickým motívom  stáva bolesť. V niektorých častiach je rozvinutá viac, niekde menej, no v konečnom dôsledku je všade prítomná.

Smrek sa v Knihách nocí planých otvoril novým spôsobom, dovtedy čitateľovi nepoznaným. Zrazu nebol básnik všetkej krásy sveta, lásky a obrazu ženy ako ideálu, bol realista, zobrazoval bolesť otvorene a priamo, tak ako ju cítil, a tak, ako vedel, že ju cítia ostatní.

Poézia moja láska

Dielo Jána Smreka s názvom Poézia moja láska je rozdelené na dve časti. Sú to dve knihy spomienok autora na svoj život kultúrny, literárny a osobný. Smrek v názve dokonale vyjadril svoj celoživotný vzťah k literatúre – k poézii. Tieto knihy spomienok by sa dali nazvať ako určitý pohľad do dejín slovenskej literatúry, z pohľadu práve zainteresovanej osoby – pohľad „z prvej ruky“, ktorý je písaný pútavo, dokáže ponoriť do dejín z iného hľadiska.

Ján Smrek na svoje autorské začiatky spomína s veľkým nadšením. Prvá kapitola sa nazýva príznačne Jeden šťastný deň, ktorý mu zmenil život a celú jeho kariéru. Celý jeho štart zmenil jeden list: „Milý priateľ, ak nemáte iné plány na blížiace sa vakácie, pozývame Vás do redakcie Národných novín, na letnú výpomoc. Ponúkame Vám 1200 korún mesačne. Našiel som už pre Vás aj rodinu, kde sa môžete ubytovať a prípade aj stravovať. S pozdravením Váš Štefan Krčméry“ (Smrek, J., 1968, s. 9).  Po tomto liste sa spustila nasledovná lavína udalostí, ktorá sa so Smrekom tiahla niekoľko rokov. Bol to len mladý študent, ktorý už v tej dobe vyčnieval z radu, svojím obrovským talentom, ktorý videl sám Štefan Krčméry.

Ďalej spomína na Martin, do ktorého sa presunul na letnú výpomoc. Martin bol v tej dobe kultúrnym a spoločenským centrom Slovenska, bola v ňom podpísaná Deklarácia slovenského národav roku 1918. Na tieto skutočnosti spomína v súvislosti s pripomenutím i dnešnému čitateľovi, akú veľkú váhu mali v tej dobe Národnie noviny, do ktorých práve on mal možnosť prísť pomáhať a zúčastňovať sa na vydaniach. Neboli dôležité len pre kultúrny ľud Slovenska, ale boli i samostatným orgánom Slovenskej národnej rady. „Národnie noviny nikdy neboli „moderným žurnálom“, ich váha nebola v spravodajstve, ale v úvodníkoch, ktoré dávali smer v etike, filozofii i politike národa, ako ho určil Ľudovít Štúr, ich zakladateľ“ (Smrek, J., 1968, s. 9).

Z jeho autentického pohľadu sa dozvedáme nové skutočnosti okolo Národných novín okolo roku 1925. V dobe, keď sa mladý Ján Smrek dostal do redakcie, bol náklad v inom stave, ako keď tam prišiel za prácou ako človek, ktorý bol už skúsený a mal svoju kariéru sľubne naštartovanú. Náklad sa z výšky dvadsaťtisíc posunul na hranicu tritisíc, čo znamenalo veľký úpadok. Sám tento stav opisuje ako by bola redakcia „vykradnutá“. Nastali problémy a dohady o presune Národných novín do Bratislavy, pretože sa Martin nedal s Bratislavou porovnať v obyvateľstve. Štefan Krčméry a kolektív okolo neho však túto skutočnosť zamietli. Smrek sa v Národných novinách usadil na dlhšie obdobie.

  Ján Smrek bol neúnavný a nepoučiteľný optimista, ktorý slobodu kládol na najvyšší piedestál. Vo všetkom videl len to krásne a na svet nezanevrel ani vtedy, keď bol v nemilosti a nemohol publikovať. Svojím nekonečným elánom dokazoval spoločnosti, že ľudská vôľa je hlavným predpokladom toho, aby všetko na svete bolo možné. Pochovaný je na národnom cintoríne v Martine.

A do tretice zdarná oslava života

27.11.2023

František Ruščák: V množine života Vydalo: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov Rok a miesto vydania: Bratislava 2022 ISBN 978-80-8202-195-3 Začiatkom tohto roka sa v obchodoch na knižných pultoch objavila tretia básnická zbierka Františka Ruščáka s titulom V množine života. Autor je slovenskému čitateľovi dobre známy, veď debutoval [...]

Na krídlach detskej duše

11.08.2023

Toňa Revajová: Rok Sivka ohniváka Vydalo: Trio Publishing, a. s., Bratislava 2018 Ilustrácie: Juraj Martiška Počet strán: 96 Presne pred piatimi rokmi mohla detská duša pookriať a priam dostať krídla, pretože spisovateľka Toňa Revajová vydala knihu pre deti s titulom Rok Sivka ohniváka. Prozaička je slovenskému čitateľovi skutočne veľmi známa, debutovala v roku 1983 [...]

Preskočí jabloň Malého princa?

27.09.2022

Alebo Strom, ktorý dáva, na hodine literárnej výchovy „Ak chcete byť šťastní rok, zorte záhradu. Ak chcete byť šťastní do smrti, zasaďte strom.“ (anglické príslovie) Stromy majú odjakživa na hodinách slovenského jazyka a literatúry dôležitú a nezastupiteľnú rolu. Veď kto by si nepamätal na slohovú prácu s témou O čom by rozprával storočný [...]

USA Poľsko Duda Trump Stretnutie

Poľský prezident Duda si pochvaľuje priateľské stretnutie s Trumpom

18.04.2024 12:24

Hovorili aj o Dudovom návrhu, aby členovia NATO zvýšili svoje výdavky na obranu na tri percentá svojho hrubého domáceho produktu.

Branislav Zurian

U Zuriana došlo k mnohým zmenám. Boli nevyhnutné, tvrdí Šutaj Eštok

18.04.2024 11:36, aktualizované: 12:27

Zmeny mali podľa ministra vnútra prispieť k ukončeniu vojny v bezpečnostných zložkách.

parlament

Poslanci riešili zmeny v zložení výborov, čaká ich aj hodina otázok

18.04.2024 11:20

Dôvodom je nastúpenie nových poslancov do parlamentu.

Boris Beňa

Šutaj Eštok: Beňu v Kongu zadržali podľa informácii zo SIS pre podozrenie zo špionáže

18.04.2024 10:50

V roku 2021 bol Beňa odsúdený na trojročný trest s podmienečným odkladom na päť rokov.

hajsilvia

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 5
Celková čítanosť: 5802x
Priemerná čítanosť článkov: 1160x

Autor blogu

Kategórie